zamyslenie nad utopiou

Je utopia rajom?

A rovnako sa môžeme spýtať, bude raj utopiou? Rovnako jako nevieme nič o raji a každy si ho predstavuje inak, aj utopie maju rôzne prevedenia. Ale na rozdiel od raja, ktorý každý vníma vetšinou čisto egoisticky, sú utopie dielom človeka a teda si ich vie člověk realne predstaviť jako spoločenské zriadenie.

Prečo je vízia raja egoistická? No zrejme preto, že naše ego odmieta víziu raja kde bude aj osoba ktorú nemáme radi. Nebodaj ktorú nenávidíme. Viete si to vôbec predstaviť? Idete si len tak po obláčiku a zrazu spoza hmlového rohu na vás vyskočí Atila, hún Atila. A vy zrazu zisťujete, že ten váš vše milujúci Boh zobral do raja každého. No fuj predstava.

Utópia je ľudský konštrukt, a odohráva sa tu na zemi. Platia tam fyzikálne a chemické zákony. Nieje to nič duchovné. Práve naopak. Náboženstvo bude v takejto spoločnosti neudržatelné. Už z podstaty toho, že náboženstvo potrebuje pre svoj vznik a rozmach mizeriu ľudských osudov. V utópii ale budu všetci šťastní, tudíž viera v niečo lepšie po smrti sice môže existovať, ale vzhľadom na nulovú zločinnosť a utrpenie, si nevie dosť dobře predstaviť, aké by to mali byť podmienky pre vstup do raja.

Rovnako spoločnosť v utópii musí byť vysoko morálna a etická. To je zároveň hlavný argument prečo je vetšína utópií nerealizovatelná. V zhľadom na súčasnú spoločnosť ktorá by sa mala transformovať by tá tranformácia spočínala v tom, že budú vybraná čo možno najväčšia skupina naozaj morálnych ludí. Tým bude zverená výchova batoliat, a celé ostatné ľudstvo podstúpi fyzickú likvidáciu. Lebo myslieť si, že niekde vytvoríme dokonalú spoločnosť, a okolitý svet to bude so zaujmom sledovať a nakoniec sa prida je smiešna. Vládcovia, ktorí nebudu chcieť prísť o svoje postavenie radšej zničia spoločnosť, ktorá ich ohrozuje len v tom, že ukazuje lepší svet. Nakoniec to sa už stalo, a nie raz.

Ale toto sú len také myšlienky aby celý článok nebol moc krátky. Sám som naturalista, teda vnímam svet v jeho prirodzenosti a tú obdivujem. Vytvoril som koncept utopie a nazval som ju naturálny nacionalizmus. V krátkosti ide o to, že každému etniku, národu, náboženskej skupine, atd.. bude daná pôda. Dostatočná aby toto spoločenstvo ideovo, kulturne a rasovo jednotných ľudí uživila. Budú vytvorené nepriepustné hranice a bude zakázaný pohyb osôb medzi jednotlivými krajinami alebo zónami. Každá zóna musí byť potravinovo sebestačná, každá takáto komunita musí dodržovať dve zásady. Prvou je nezasahovanie do vnútorných vecí iných zón, a udržovanie počtu svojho obyvateľstva na doporučenej urovni. Obchod je samozrejme možný a vďaka technológiam aj kontakt s inými zónami, ale čisto pre účely vedeckého pokroku a obchodu. Vďaka súčasnej technológii je takéto usporiadanie možné už dnes. V nútri zóny platia pravidlá aké si daní ľudia zvolia. Ak chcú demokraciu, maju demokraciu, ak chcú klanový systém, budú ho mať. Ak chcú anarchiu je to ich voľba. Podmienkou je nevmešovanie sa do druhých. Tým stvoríme svet bez vojen. Zbrane a vojaci nezmiznú, budú stráži hranice. Bude zároveň na každóm kontinente niečo jako bezpečnostná zóna. Kde budú cvičení vojaci. Táto zóna nebude produkovať potraviny a bude čisto priemyselná a zameraná na zbrane. Všetky zóny budu dodávať svojich odvedencov do tejto zóny a tam dostanú výcvik. Odkrútia si pár rokov a potom sa vrátia domov a budú strážiť hranicu. Vzhľadom na to, že utopia bude stáť čisto na zvrchovanosti a suverenite každej zóny, ale nie na morálnej a poslušnej spoločnosti. Musíme rátať stým, že niektoré spoločenstvo poruší dohodu a bude expandovať. V tom prípade zasiahne táto spoločná bezpečnostná zóna a zjedná poriadok a trestom bude oko za oko. Čisto administratívne a bez emócií. Ak napríklad jedna zóna napadne susednú, menšiu zónu a před príchodom spoločnej bezpečnosti ju celú vyhladí, bude sama celá vyhladená. Do posledného člena. A tento priestor bude rozdelený medzi ostatné. Ak vypukne v nejakej zóne vnútorný konflikt, nikdo nezasiahne. Ak ale budú narušené hranice, príde trest oko za oko. Pochopiteľne spoločné bezpečnostné zložky budú disponovať lepšou výbavou, a mohol by som to tu rozoberať do podrobností. Berme to tak, že to proste bude fungovať. Ale prejdem k podstate.

Táto spoločnosť sice zaručí prežitie každej forme kultúry, rasy, ideológie. Svet bude farebný. Mnohí ľudia neuvidia more na vlastné oči a nezmočia v ňom nohy, ale to bude daň za svetový mier. Čo je ale problém, je rozvoj ľudstva. Príroda, to je neustáli boj. Predátor a korisť. Boj malého stromčeka o slnečné lúče so svojim bratom stromčekom. Ľudské dejiny, to sú samé vojny a konflikty, prerušované mierom. Čo sa stane keď vezmeme ľudstvu vojnu. Budeme sa aj naďalej vyvýjať? Jako som napísal vyššie. Obchod a spoločný vedecký výskum a vývoj bude pokračovať, ale len za pomoci telekomunikačných technológii. Vzhľadom na to, že vývoj nových zbraňových systemov bude zastavený. Nadnárodné korporácie budú zrušené. Strategické nerastné bohatstvo bude patriť všetkým, teda nijaká zóna ho nebude môcť nevydať, alebo pýtať zaň nehorázne vysoku protihodnotu. Môžeme teda očakávať, že výskum a vývoj sa konečne zamerá na zlepšenie ľudského bytia. A znova sa musím pýtať. Budeme sa snažiť o pokrok, keď už nebude nutný? Ono je to vlastne rovnaké jako s náboženstvom. Akonáhle sa máme dobře, nesnažíme sa mať lepšie. Vynálezcovia nepatrili k vládnucím elitám. Boli príslušníkmi strednej a nižšej vrstvy, ktorá denne bojovala o prežitie. Samozrejme to boli výmečné osobnosti. Ale čo bude nútiť budúce pokolenie k pokroku?

Zotrvačnosť ešte dve generácie potiahne, ale čo potom? Uvedomme si, že o sto rokov, sto rokov bez vojen, bez hladu. Čo potiahne ľudstvo do predu? Budeme sa mať dobře, ale zároveň budeme stagnovať.

Stagnácia je nemenný stav. Čo je proti prírode. V rámci zón zrejme nastane fragmentácia. A to povedie k rozdrobeniu zón na menšie. Ľudia čo sa narodia do takej spoločnosti, ktorí nebudú poznať život v multikulture, tým to zrejme tak nepríjde. Budú žiť svoje spokojné životy v rámci domácich pravidiel a budú poznať hlavné medzinárodné pravidlá. Budú sa učiť jako hrozne sa žilo predtým, budú zrejme vďačný tomu v čom budú žiť.

Ale mne to nejak nepríjde správne. Je to zatial len taký vnútorný pocit. Keď si predstavým koľko hodín som strávyl nad tým, jako som vymýšľal realnu utópiu. Príde mi to až kacírske nakoniec zistiť, že každá takáto alebo hociktorá utopická spoločnosť by bola rakvou ľudstva. A čo potom ráj. Mám sa ešte vôbec tešiť na ten? Veď ten bude mnohonásobne totalitnejší než akákoľvek ľudmi vytvorená utópia. Nekonečná blaženosť mi príde jako nekonečne pod vplyvom drog. Rozhodvanie a slobodná vôle v raji nebudú a nemôžu existovať, inak by to nemohol byť raj. Jedine, že by každý dostal svoj vlastný ráj, svoju vlastnú matrixovu simuláciu. Musím opustiť tieto hriešne myšlienky a vrátiť sa na zem.

Uzavrem to tým, že hoci je súčasný systém hrozný, a je ho možné v nekonečnej miere vylepšovať, zároveň je to dokonalé dielo stvoriteľa. A ja len dúfam, že po smrti bude nasledovať niečo rovnako zaujimavé a dokonalé jako je toto.