Prečo Slovensko nikdy nebude v Európskej Únii prosperujúce

Väčšina ľudí od vstupu do Európskej Únie nepocítila pozitívne prínosy pre život od realizácie tohto aktu v roku 2004. Práve naopak, je vysoká nezamestnanosť, mnoho ľudí utieklo žiť a pracovať do zahraničia, státisíce občanov Slovenskej Republiky sú na pokraji chudoby. Viac ako 3 milióny prebiehajúcich exekúcii svedčia o jednom – mzdy a iné peňažné plnenia, ktoré slovenskí občania dostávajú od štátu alebo zamestnávateľa sú nepostačujúce na to, aby dokázali viesť plnohodnotný život. Rôzne úvery a pôžičky, ktoré občania nezvládajú splácať, môžu pár jednotlivcov dohnať aj ku najkrajnejšiemu „riešeniu“ – k samovražde. Jeden z hlavých problémov je však to, že potraviny, ktoré dennodenne konzumujeme sú častokrát až treťotriednej kvality. Mnoho ľudí vie, že potraviny, ktoré sa dovážajú zo západu sú jednoducho tak nekvalitné, že by sa na nemeckom, francúzskom alebo švédskom trhu nedokázali predať. Čo však spôsobuje tento čoraz viac narastajúci dovoz potravín a iných tovarov a služieb?

Uvedieme si reálny príklad fungovania ekonomiky štátu. Fungovanie popíšeme na základnej ekonomickej jednotke štátu – mikroekonomike, akou je napríklad dedina. Štát je potom následne zložený z týchto mikroekonomík.

Vzorová dedina má 100 ľudí, súčasná veková štruktúra obyvateľstva SR je nasledujúca:

0 – 14 rokov: 15,28 %

15 – 64 rokov: 72,34 %

65 a viac rokov: 12,38 %

Pre ľahšie výpočty si teda určíme, že v dedine so 100 obyvateľmi žije cca 20 ľudí v predproduktívnom veku (0 – 17), 65 obyvateľov v produktívnom veku (18-64) a 15 obyvateľov v postproduktívnom veku (viac ako 65 rokov).

Na základe toho vieme, že 65 obyvateľov v produktívnom veku by reálne malo tvoriť hodnoty pre spoločnosť.

Faktom však zostáva, že takmer vždy ponuka na trhu dokáže mnohonásobne presiahnuť dopyt, pretože produktivita práce bude vždy vyššia, ako je následná spotreba.

Napríklad: 1 hospodár s jednou kravou dokáže za deň vyprodukovať mlieko pre 10 ľudí, 1 hrnčiar dokáže za deň vyrobiť hrnce pre 5 ľudí. 1 mäsiar dokáže za deň naporcovať mäso pre 50-100 ľudí. Tento stav sa so zavedením industrializácie a robotiky ešte prehĺbil. To znamená, že jeden človek ovládajúci sejačku, postrekovač a kombajn dokáže za 1 rok vyprodukovať pšenicu pre tisíce ľudí a podobne. Je len veľmi málo profesií, kde väčšia skupina ľudí produkuje hodnotu len pre jedného človeka alebo pár ľudí – napríklad stavebníctvo, kedy partia murárov postaví dom jednej rodine za niekoľko mesiacov/rokov.

Na základe tejto skutočnosti si môžeme rozdeliť spoločnosť na tých, čo hodnoty primárne produkujú, a tých, čo hodnoty primárne spotrebúvajú. Samozrejme, že skupina, ktorá hodnoty produkuje, bude mnohonásobne vyššia ako skupina, ktorá hodnoty spotrebúva. Uvedieme si príklad, kedy skupina, ktorá hodnoty spotrebúva je 4x väčšia ako tá, ktorá hodnoty vytvára.

Rozdelíme si preto dedinu so 100 ľuďmi takto:

20 ľudí hodnoty tvorí a 80 ľudí hodnoty spotrebúva:

Z tých 80 ľudí bude:

20 ľudí v predproduktívnom veku

15 ľudí v postproduktívnom veku

45 ľudí v produktívnom veku.

To znamená, že v spoločnosti pracuje len 20 ľudí zo sto. Ďalších 80 tvorí 20 detí, 15 dôchodcov a 25 nezamestnaných. Ak je trh vyrovnaný, to znamená, že spotreba je rovná produkcii, tak 20 ľudí produkuje hodnoty. Ďalších 80 ľudí si za peniaze tie hodnoty kupuje, a pohyb peňazí je nasledujúci:

Za normálnych okolností živnostník na Slovensku vyprodukuje hodnoty, ktoré následne predá spotrebiteľom. Peniaze ktoré získa mu pokryjú výrobné náklady a následný zisk sa rozdelí medzi neho a štát. Čistý zisk použije na vlastný život a časť zisku vo forme daní a odvodov dá štátu. Štát tieto peniaze dá nezamestnaným spotrebiteľom, ktorí následne kupujú rôzne hodnoty od rôznych producentov a následne sa celý postup opakuje dookola.

Predstavme si však situáciu, že slovenských producentov, ktorí vytvárali hodnoty, následne ktoré si slovenskí konzumenti kupovali, nahradí iný producent zo zahraničia. To znamená, že hodnoty, ktoré produkoval slovenský producent na Slovensku, nahradia hodnoty, ktoré vyprodukoval zahraničný producent na území zahraničného štátu. Znamená to, že slovenský konzument bude kupovať hodnoty zahraničného producenta, a peniaze za hodnoty odídu do zahraničia.

Následne sa stane to, že klesne dopyt po slovenských hodnotách, slovenskí producenti nebudú mať za aké peniaze vyrábať a ani pre koho. Z dvadsiatich slovenských producentov sa stanú nezamestnaní ľudia, a teda už len konzumenti. Zvýši sa nezamestnanosť a počet ľudí, o ktorých sa štát musí postarať. Štruktúra obyvateľstva by bola nasledujúca:

V dedine je 20 detí, 15 dôchodcov a 45 nezamestnaných.

Lenže dane a odvody, ktoré slovenskí producenti platili, už zahraniční producenti neplatia, alebo platia vo veľmi malej miere. Keďže sme v Európskej Únií, neplatí sa ani CLO, ktoré kedysi kompenzovalo vyššie spomenuté negatíva „voľného trhu“. Jediné zisky štátu sú už len DPH. Štát má možnosť prerozdeľovať čoraz menšie množstvo peňazí, čoraz väčšiemu počtu nezamestnaných ľudí. Klesá životná úroveň obyvateľstva, štát si musí peniaze požičiavať a rastie zadĺženosť štátu. To všetko sa stáva nahradzovaním slovenských hodnôt tými zahraničnými. V Európskej únií teda bohaté krajiny a vyspelé ekonomiky bohatnú na úkor krajín ako je Slovensko, a chudobné ekonomiky ešte viac chudobnejú.

Čo by sa však stalo, ak by sme my boli tou krajinou, ktorá by vyvážala hodnoty do zahraničia?

Treba si uvedomiť to, že ponuka na trhu sa vždy snaží vyrovnať dopytu. To znamená, že situácia na trhu kolíše okolo rovnosti: ponuka = dopyt. Na základe spomínaného pravidla, že ponuka môže byť mnohonásobne vyššia ako dopyt je možné v krajine produkovať mnohonásobne viac hodnôt, a dopyt nájsť v zahraničných krajinách. Uvedieme si príklad:

V prípade, ak by sme boli krajinou, ktorá exportuje tovar a služby, teda slovenské hodnoty, stalo by sa nasledujúce:

• V hospodárstve sa zamestná viac ľudí, pretože bude zvýšený dopyt (zo zahraničia) a bude sa môcť zvýšiť produkcia.
• V prípade, že mikroekonomika produkuje dvojnásobné množstvo hodnôt dochádza k zdvojeniu daní a odvodov pre štát. Štát má následne viac peňazí, ktoré rozdeľuje menšiemu počtu ľudí, stúpa životná úroveň, pretože stúpa zamestnanosť.

Je vidieť, že najvyššia životná úroveň je v krajinách, ktoré majú vyšší export tovarov a služieb ako import. Následne majú tieto krajiny aj nižšiu nezamestnanosť. Vyššie uvedené rozdiely sa uplatňujú aj medzi jednotlivými mikroekonomikami regiónov, kedy západoslovenský región má nižšiu nezamestnanosť, vyššiu produktivitu na úkor východoslovenského regiónu. Ak chceme aby bola zo Slovenska prospešná krajina, mali by sme sa poberať cestou exportu, cestou produkcie vlastných hodnôt.

Ako je možné dnešný stav zmeniť?

1. Je potrebné tovary a služby, ktoré dovážame, nahradiť produkciou hodnôt vlastných. Jedná sa predovšetkým o potraviny kde záporné saldo bolo v roku 2015 až 1,096 miliardy eur a pritom sa medziročne zvyšuje! To znamená že dovezieme viac potravín ako potravín exportujeme. Netreba snáď pripomínať to, že kvalita týchto dovezených potravín je prevažne nižšia ako kvalita potravín slovenských.
2. Je potrebné podporovať hlavne slovenských hospodárov. Musíme sa zamerať aj na regióny, ktoré majú nižšiu životnú úroveň ako má Bratislavský kraj.
3. Cielene sa zamerať na obsah importovaných tovarov a služieb a hľadať riešenie, ako tieto tovary a služby produkovať u nás.
4. V súčastnosti sa v štáte negatívny trend zvyšovania nezamestnanosti zakrýva vytváraním umelých pracovných miest. Sú to predovšetkým úradnícke miesta, ktoré neprodukujú reálne a hmotné hodnoty, ktoré by si mohli ceniť aj zahraničné trhy. Tieto umelo vytvorené úradnícke miesta len zvyšujú byrokraciu a odčerpávajú peniaze zo štátneho rozpočtu. Problémy v štáte treba riešiť a nie zakrývať.
5. Nie je prípustné, aby peniaze vo forme ziskov zahraničných investorov utekali nezdanené do zahraničia! Zamerať sa na dotovanie slovenských podnikateľov, aby vytvorené hodnoty a peniaze ostali v štáte.
6. Podporením drobných a stredných podnikateľov zvrátime súčasný negatívny trend rastu importu na úkor exportu, zastabilizujeme ho a následne zvýšime konkurencieschopnosť na zahraničných trhoch. Týmito krokmi povýšime export nad import a zvýšime životnú úroveň slovenských občanov.

Som si vedomý toho, že touto taktikou sa však nikdy nepriblížime k nulovému importu, pretože Slovensko je malá krajina. Nemáme ani pracovnú silu, ani podmienky na to, aby sme dokázali byť na 100 % sebestační. Pravdou však zostáva, že dnešný stav Slovenska je neudržateľný. V prípade, že sa bude tento stav prehlbovať, je možné, že Slovensko skončí ako krajina úplne nevhodná na slušný život. Nepriaznivé podmienky pre rozvoj slovenského štátu sú nastavené práve ekonomickou politikou Európskej únie. Preto je na zváženie, či tento stav nie je jeden z ďalších hlavných dôvodov, kedy nám zotrvanie v Európskej Únii oveľa viac škodí ako prospieva.

Autor článku: Peter Harčár