O VEĽKOM nePORIADKU

Naozaj si už nepamätám, koľko som mohol mať rokov, keď som si prvýkrát uvedomil, že štát vždy bol, je, aj bude inštitucionalizované zlo.
Možno štrnásť?
Vtedy som si však myslel, že štát je taký možno len preto, že sme mali komunistov pri moci. Bol som však už vtedy presvedčený, že akýkoľvek morálne menejcenný človek, alebo psychopat zásadne už mladosti neplánuje robiť v živote niečo užitočné, živiť sa poctivou prácou, ale chce byť súčasťou štátnej aparatúry, chce, aby nemal žiadne starosti, aby sa živil tým, čo štát násilím, alebo hrozbou násilia ukradne od poctivo pracujúcich ludí. Živnostník sa musí sám starať o to, odkiaľ príde zajtra živobytie pre neho aj pre jeho rodinu – štátny zamestnanec vie, že mu to štát dá. Všetci vieme, že bez ohľadu na to, či si to vôbec zaslúži. Dokonca sme mnohokrát svedkami toho, že parazita musíme platiť aj vtedy, keď jeho zamestnanie pre štát sa stalo absolútne nepotrebným. Ako príklad uvediem colníkov po zrušení hraníc v Európe.
Takí ľudia sa pomocou známostí, politickej angažovanosti, podlizovania, chytráčenia, bezzásadového oportunizmu, aj ponižovania sa, vnucovania služby, ktorú nikto nepotrebuje, a prosíkania dostanú bezpečne od prvého dňa zamestnania v štátnej službe až do dňa, keď im štát začne platiť dôchodok.
Za takýchto okolností štátna služba vypestuje špecifický druh človeka, ktorý postráda akúkoľvek mieru vlastností, ktoré sa vyskytujú u ľudí vyššieho typu. Preto ste ešte nikdy nestretli štátneho zamestnanca, umelca, alebo politika, ktorý by bol čestný, nezávislý, zásadový, spoľahlivý, spravodlivý alebo dokonca hrdý. Oni síce hrdosť predvádzajú a hrajú, ale, keď ide do tuhého, keby mala ich kariéra byt ohrozená, ten, kto sa Vám včera zdal hrdý, bude dnes prosíkať na kolenách, aby mu ponechali jeho parazitické miestečko v štátnej službe. Dospelých chlapov som v takej situácii videl plakať ako malé deti.
Ruku na srdce, kedy sa Vám v živote stalo, že ste stretli skutočne charizmatického štátneho zamestnanca alebo politika?
Uvedomili ste si niekedy, že nikdy v histórii sa nestalo, aby nejakú revolučnú zmenu v spoločnosti urobili štátni zamestnanci, že vždy len oportunisticky vyčkávajú, ako veci dopadnú, a potom sa prispôsobia? Štátny zamestnanec postráda akúkoľvek zásadovosť, nevyznava okrem svojho osohu žiadne princípy, a v jednom živote môže byť gardista, potom komunista, a tesne pred dôchodkom ešte aj liberálny demokrat.
Štátny zamestnanec sa podľa potreby síce môže pretvarovať, že je kresťan, alebo komunista, ale vždy je to len naoko. Keď ide o jeho záujem, neštíti sa kradnúť, smilniť ani zabíjať. A vždy si takú vec dokáže vo svojom svedomí obhájiť.

To do akej miery je v dnešnom Slovensku táto nebezpečná pliaga rozšírená, môžete si vydedukovat aj z toho, koľko mladých ludí dnes namiesto poctivej práce špekuluje, ako vyštudovať profesie, ktoré sú buď celkom nepotrebné, alebo sotva pre niekoho potrebné: politológia, mediálna komunikácia, sociológia, štátna administratíva, sociálna práca, charita, profesionálny politický a sociálny aktivizmus, sörôs aktivizmus, genderové štúdiá, „umelecké“ štúdiá, filozofia, advokácia, colníctvo… Iste chápete, že ani nie je možné ich všetky vymenovať.
Štát zamestnáva stovky tisícok rôznych parazitov, a oni namiesto vďaky za to, že ich akosi trpíme, ešte bezočivo využívajú svoj „pracovný“ čas, aby špekulovali, ako z pospolitého ľudu vymámiť čo najviac peňazí, teda životnej energie.
Uvedomili ste si niekedy, že napriek obrovskému technickému pokroku a následne aj produktivity práce, sa kvalita života pracujúceho človeka za posledných približne päťdesiat rokov sotva zvýšila, pričom štát nás stojí čím ďalej tým viac, a počet jeho zamestnancov neustále rastie? Ak sa niekomu zvýšila kvalita života, sú to vždy len štátni zamestnanci.
(Nemýlite si konzum a životnú úroveň s kvalitou života.)

To všetko preto, že táto parazitická chamraď sa neustále rozmnožuje, a stáva sa čoraz bezočivejšou. Všimnite si, že, keď idete v letných mesiacoch na štátny úrad v piatok, každý druhý zamestnanec má práve vtedy „dovolenku“. Samozrejme, len pro forma, ak by bola nejaká kontrola. Až sa niekdy čudujete, koľko oni tej dovolenky do roka vlastne majú. Keby ste však na konci mesiaca nazreli do výkazov, zistili by ste, že žiadnu dovolenku nemala-jednoducho to majú dohodnuté, že polovica z nich v piatok nepracuje. Už viete, prečo im všetko tak dlho trvá.
Iste si viete predstaviť, ako by asi v slovenských pomeroch dopadla politická strana, ktorá by mala v programe túto chorobu napraviť, veľkým bičom naučiť štátnych zamestnancov na poriadok a polovicu prepustiť.

Teraz, nielen polovicu z nich prepustiť, ale prijať aj zákon, že žiadny štátny zamestnanec alebo politik nesmie v akejkoľvek forme (plat, prémie, odmeny, honoráre, atď.) dostať od štátu do roka viac ako desaťnásobok minimálnej mzdy.
Keď hovorím žiadny, mám na mysli každého.
Aj Harabína a jeho mimoriadne odmeny.
Ak by argumentom týchto nenásytných ludi malo byť tvrdenie, že vynaložili úsilie a čas navyše, a preto si viac peňazí zaslúžia, treba uzákoniť zákaz úsilia aj práce navyše.

P.S. Vedeli ste o tom, že „prominentný právnik“, „archanjel“ a „demiurg“ Ernest Valko nám občanom len na jeden ráz vyúčtoval 400 000 000 korún za advokátske služby pre štát v sporoch, ktoré všetky prehral?