O uplakaných reakcionároch

V dnešnom zúfalom stave nášho štátu a národa, v našej agónii a mizérii by jeden očakával, nádejal sa, že niekde ešte predsalen musí byť niekto, možno dokonca skupina, ktorá nás zachráni, má vôľu a moc vyviesť nás z tmavého marazmu doby -do nového rána. Pre nás, aj pre tých, čo sa ešte len narodia, aj pre pamäť, úctu, a meno tých, čo dávno pred nami verili, že idea našej pospolitosti dáva istotu aj zmysel nášmu bytiu.

Prázdnota, v ktorej niet takého záchrancu, sama pozýva,aby bola zaplnená nehodnými.

A aj je: samozvanými spasiteľmi, tárajmi, mlatcami prázdnej slamy, snílkami, žvástačmi, polystyrenovými hrdinami a senom vypchatými národovcami v múzeu a skanzene zašlej slávy národa, ktorá nikdy nebola. Slávu minulú si vymýšľajú, vymyslené oslavujú, len aby sa vyhli zodpovednosti za budúcnosť. Zbabelci uplakaní.
Chamraď vyplnila prázdno, a v našom národe sa chamraď ešte aj vyhlásila za elitu. Bíreši a sedmoslivkári chodia do Bruselu predávať naše duše, a bíreš už nevyjednáva, ale “negóciuje”, nič nie je rozhodujúce, ale “relevnatné”, dokonca “kruciálne”. Bíreš už nevytvára, ale “kreuje”. Bíreš si namýsľa, že keď sa novou rečou naučí papagájovať, že sa grófovi začne podobať. Fazuľová polievka z drevenej misky mu už nechutí – za päťsto EUR z našich daní ide v Bruseli na večeru. Aj tu doma iných kráľovsky hostí – za naše peniaze.
Povedzte však, bol by zo straky páv, oklamala by vás straka, že je páv, keby si do riti zastokla pávie perá a na hlavu prilepila kráľovskú korunu?

Každé vyplakávanie národa, jeho disidentov, každá ich impotentná rebélia sa začína takto: pozrite sa všetci, ako nám opäť ukrivdili, ako nás nikto nemá rád. Všetko nám ukradli tí druhí, nikto nám nežičí, ani dýchať nedá, v nás ale jedinej chyby niet. A bíreši, veď aj to sú naši, naša krv. Nech nás všetci ľutujú, náš národ slovenský, a aj my sa ľutujme jeden druhého. Ľutovať sa navzájom, to je naša rebélia, akčný plán,nádej aj spolupatričnosť. Takí sme my vlastenci a ešte aj hrdinovia.
To je všetko, čoho sme schopní – vyplakávať.

A ešte sme na prvom mieste medzi reakcionármi z celého sveta, zo všetkých národov.
Nie sme schopní, chýbajú nám vitálne sily na zmysluplnú akciu; všetko naše konanie je preto len reakciou na to, čo prichádza zvonka, o čom rozhodli iní. Témy nám iní vnútili, a ešte aj plány na budúcnosť. Preto som povedal, že sme reakcionári, lebo nekonáme, nevieme, čo máme robiť, len reagujeme. Takí sme my, ale nevieme o tom, a najhoršie je, že ani nechceme vedieť.
Konať nevieme, len plakať.

Nie plakať, a len reagovať, ale povedať si pravdu, tak musíme s cudzákmi silou a nie plačom bojovať, začať našu slobodu nadobúdať aj našich bírešov na poriadok učiť.
S nami,aj našimi sebaklammi najskôr poriadok urobiť. To je začiatok. Nateraz prijať pravdu o nás, v tom má byť naša sila.
Keď niekto naopak hovorí, keď ľudu len lichotí, môžete vedieť, že je falošný podliak.
Ako by ste mohli povedať niekomu, ako sa má niekam dostať, keby vám ani sám nevedel povedať, kde práve je? A, čo je ešte horšie, klamal by inému aj sebe samému o tom.
Ľud vždy plače, iných obviňuje, ale, vedzte, že ani ľud nie je nevinný.
Hovoriť pravdu, tak máme milovať svojich.