Ktorá bola Posledná republika?

Nejde teda o koňa a o schopnosť na ňom jazdiť, ale o to , že Stalin chápal ono víťazstvo z jari 1945 ako odsúdenie Sovietskeho zväzu k nevyhnuteľnému konci. Budeme sa na danú situáciu pozerať z drevenej dedinskej zvonice, pochopiteľne musíme konštatovať úplné víťazstvo: bol tu zločinec Hitler, Červená armáda ho porazila a veľkosť jejho vrchného veliteľa je nespochybniteľná.

Pokiaľ si ale vylezieme až na zvonicu Ivana Hrozného, potom sa nám naskytne obraz, ktorý už rozhodne tak veselý nie je. Ano, Hitler bol porazený. Ale Stalin predsa nepriviedol Hitlera k moci len preto aby ho potom porazil. Po prvej svetovej vojne Stalin tajne upevňoval a zväčšoval nemeckú vojenskú silu nie preto, aby sa potom naňho táto sila vrhla. Stalin pustil v auguste 1939 Hitlera z reťaze nie preto, aby potom pred ním musel utekať až k múrom Moskvy a Stalingradu. Molotovovou rukou podpísal Stalin v Moskve pakt o začatí druhej svetovej vojny. Malo pre Stalina zmysel „zachraňovať svet od hnedého moru“, keď on sám ten mor vypestoval a starostlivo hýčkal? Keď sám pustil ten mor na Európu a osobne spustil detonátor druhej svetovej vojny?

Od prvého okamžiku po uchopení moci boľševici „rozdúchavali požiar svetový“ a nakoniec v ňom zhoreli. Stalin počítal s tým, že využije dôsledku nadchádzajúcich nemeckých ťažení a nájazdov: nech nám Hitler prečistí cestu, nech porazí a rozdrví všetkých svojich blízkych aj vzdialených susedov a nech pri tom vyčerpá a rozptýli svoje sily … Po dve desiatky rokov pripravoval Stalin červenú armádu a celú zem k víťaznému osloboditeľskému pochodu do Európy, rozvracenej, utýranej a zničenej vojnou. Na túto prípravu boli utratené obludné čiastky, kvôli nej vyhladili komunisti desiatky milionov občanov svojej vlastnej zeme. V auguste 1939 sa Stalinovi podarilo narafičiť čelnú zrážku Nemecka s Veľkou Britániou a Francúzskom. Teraz už len stačilo počkať si na okamžik, až sa európske šelmy navzájom roztrhajú na kusy …. Lenže navzdory geniálnemu zámeru a plánom vojna po dvoch rokoch vtrhla do Stalinovej vlasti a vodcovi národov nezostávalo nič iné, než sa dať do boja proti tej diabolskej špine, ktorú sám vytvoril k obrazu svojmu. V tejto vojne musel Stalin vyčerpať v pravde neuveriteľné zdroje a pochovať nové desiatky miliónov svojich otrokov. Výsledkom celej patálie potom bola rozbitá a spustošená zem zafarbená krvou, niekoľko úplne vyhladených mužských ročníkov, navždy podlomená životaschopnosť národa a tiež záruka perspektívy porážky, konečného rozpadu, degradacie a vymierania. Podľa Stalinových zámerov mala Európa behom onej vojny dostať smrtiaci úder a všetky jej štáty mali byť, so statusom „sovietska republika“, včlenené do Sovietskeho zväzu. Lenže to dopadlo úplne naopak. Smrtiacu ranu dostal len Sovietsky zväz. Polsko, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko existujú naďalej. Ale kde je Sovietsky zväz? Kam zmizol? Kde je červená armáda? Čo z nej ostalo? Kde je víťazný sovietsky ľud?

Stalin budoval v Moskve Palác Sovietov, v ňom mali byť prijmané do SSSR nové republiky, vrátane tej úplne poslednej. Dopadlo to ale tak, že po vojne Sovietskemu zväzu žiadne nové republiky nepribudli. Naopak, behom povojnového zahnievania nakoniec všetky republiky odpadli. A Rusko zostalo samo. Sen komunistov sa splnil úplne obrátene. V okamžiku Stalinovej smrti bola Moskva metropolou zväzu zostávajúceho zo 16 republík. Po desiatkach krutých bojov a nepretržitých víťazstiev zostala v moci Kremľu jedna jediná republika. Posledná. A kto vie, čo ju čaká zajtra.

My však máme pred sebou stále mnoho nevyriešených problémov: ako k tomu došlo, že Nemecko, ktoré bolo na vojnu katastrofálne nepripravené, dokázalo zasadiť smrtiacu ranu mohutnému Sovietskemu zväzu a jeho červenej armáde? Ako vysvetliť, že po tak skvelom vstupu do druhej svetovej vojny (1939) odohral Sovietsky zväz jej finále tak hanebne?

Naši maršali a akademici na tieto otázky neodpovedajú. Oni nemajú čas zaoberať sa maličkosťami. Oni majú dôležitejšie veci na práci: musia bojovať proti tým, kto sa snažia sfalšovať naše slávne dejiny a očierniť veľké víťazstva. Nikde na svete sa nevedie boj proti falzifikátorom histórie druhej svetovej vojny s takým hnevom, s takou zanietenosťou a takým rozmachom ako u nás. Keď človek listuje v zahraničných vojensko-historických časopisoch, len veľmi zriedkavo nachádza v niektorom z nich vyjadrenia nejakého plukovníka …. Zato u nás! U nás sú do boja mobilizované celé masy. Celé šíky našich generálov drvia a porážajú ohováračov rozhnevanými článkami a prejavmi. A keby len generálov. U nás sú do tohto boja hodené nespočetné sily. Skloňme sa pred tou mocí: generálny štáb, akadémia vied, akadémia vojenských vied a spolu s nimi ďalšie ústavy všetkých farieb a kalibrov, noviny, rozhlas, televízia a samozrejme celé légie bojovníkov neviditeľnej fronty na internetu strhávajú každému opovážlivcovi nemilosrdne masku. Stranou nezostala ani Štátna duma: ľudoví zástupcovia sa tu vyjadrili presne a úplne kategoricky: Vojnu falzifikátorom! Falzifikácia neprejde! Ubránime historickú pravdu! Zákonne, samozrejme …

Ale čo je tam po nejakých akademikoch a generáloch! Čo je tam po zvolených zástupcoch ľudu a inžinieroch ľudských duší! U nás boli do boja proti falzifikátorom vojnovej histórie mobilizované priamo …. ozbrojené sily. Daný problém sa ďalej stal predmetom záujmu bdelých orgánov. A do jeho riešenia sa zapojila i hlava našej vlády … Ale to ešte nie je všetko: u nás zdvihol trestajúci meč pravdy samotný vrchný veliteľ, pripravený udrieť s ním po hlave každého darebáka, ktorý sa odváži dať sa do očierňovacieho diela. Rozmach boja, rovnako ako sústredenie síl, už je tak veľké, že, bez toho aby to samotní bojovníci spozorovali, sa ich svätá a pravá vec už stala národnou ideou nového, slobodného, demokratického Ruska. Tu IDEU hladali mudrci v zaprášených knihách, ale ona sa náhle sama rozsvietila nad ich hlavami. Nahle tu máme opäť VEĽKÝ CIEL, a tento veľký ciel je dobrý v tom, že je blízky. Stačí predsa napísať len nové desaťzväzkové dejiny vojny, zvolať ešte jednu konferenciu, posilniť vlasteneckú výchovu, vydať šikovnú knihu, natočiť krásny film, nájsť archívny dokument, a tým dokumentom pripichnúť darebákov o stenu hanby!

Zároveň je však ten VEĽKÝ CIEL úplne nedosiahnuteľný. Nech sa už usporiada ktoviekoľko konferencií, nemožno sa vyhnúť jednému faktu: táto vojna nebola vojnou oslobodeneckou. Komunistickí ľudožrúti a hrdlorezi, ktorí vyhladili desiatky miliónov vlastných občanov, rozhodne nemohli nikomu priniesť žiadnu slobodu. A to už preto, že nemali, prečo by na jednej strane ničili slobodu vo vlastnej zemi a na druhej strane ju prinášali susedným národom. Bolo by nezmyselné, keby jednou rukou naháňali vlastný ľud za mreže a ostnatý drôt, zatiaľ čo druhou rukou strhávali okovy z rúk ostatných národov. Nebolo by prečo držať mužov v kolchozoch a medzi zahraničných poľnohospodárov rozdeľovať pôdu a dávať im právo slobodného tvorivého hospodárenia. Žiadne desaťzväzkové publikácie nie sú nikomu schopné dokázať, že hordy komunistických otrokov, hnaných dopredu guľometnými dávkami prehradných oddielov, pochodujúcich v závesu za nimi, by mohli predstavovať nejakých osloboditeľov. Oni proste osloboditeľmi byť nemohli a ani neboli. Proste preto, že nemali o slobode ani to najmenšie povedomie. Proste preto, že v dôsledku porážky Nemecka sa stalo nevídané posilnenie moci pochopú a udavačov vo vlastnej zemi.

A aj keby sa vydávalo viac populárne vedeckých článkov a knižiek, nijak sa tým nezmaže fakt, že súdruh Stalin vstúpil do vojny ako Hitlerov spojenec a že si potom spolu delili Európu. Minulosti neutečieme, krvou umazanou uniformu dobivateľa nevyperieme a nevybielime do podoby nezištného dobro prajníka: roku 1941 vstúpili hlavné sily Červenej armády do vojny na okupovaných územiach ztýraných a porazených susedných krajín a v roku 1945 ju dokončili okupáciou, ktorú plánovali na večné časy.

toľko úryvok z knihy Posledná republika.