Uvidíte v našich kinách: epický dokument „.prezidentka idiotlandU“

Film americko-izraelsko-slovenskej koprodukcie:

Réžia: Görgyi Sörös,

Scenár: Martin Bútora,

Dialógy: Michal Havran – teológ a spisovateľ,

Hudba: Richard Muller,

Kostýmy: Monika Beňová – insitná mysliteľka,

Dialógy: Zora Bútorová,

Produkcia: Shaviv Bullshit & Co. LTD, Tel-Aviv,

V hlavnej úlohe: Zuza Čaputová,

Žáner: „historický bullshit“.

Autori filmu v prehlásení pred premiérou v Pezinku uviedli pred prítomnými novinármi a vybranými predstaviteľmi laickej verejnosti, že ich ambícia nie je o nič menšia, ako významom tohto diela prekonať svetoznámy dokument Leni Riefenstahlovej  „Triumf vôle“.

Hneď prvá scéna tohto ambiciózneho filmového dokumentu navodí v divákovi pocit veľkoleposti a pátosu. Dlhovlasá blondína v čiernych jazdeckých kožených čižmách nad kolená, odetá do vetrom kmásaného koženkového kabáta, pomalým, ale  odhodlaným  krokom kráča k vrcholu obrovskej kopy odpadkov. Prudký vietor jej podchvíľou zaveje tvár voľne poletujúcimi plastovými taškami od Tesca, Kauflandu alebo Billy. Hrdinka  si asi osemkrát za minútu prstami upraví neposlušné kadere. Znie hudba od Richarda Mullera „Tlaková níž“, a hrdinka čoskoro dosahuje vrchol nad oblakmi, kde sa zastaví, pravou rukou ukáže do údolia, ľavou si upraví vlasy, a prvýkrát prehovorí:

– Ajhľa, tam dole v údolí bude raz krajina slušných ľudí!

Richarda Mullera teraz vystrieda Rytmus a jeho verzia „Ódy na radosť“ v rappovej verzii.

Zuzanka záujme na kope odpadkov lotosovú pozíciu zenovej meditácie, kde zotrvá dvadsať minút. Díva sa do diaľky a kalkuluje svoju budúcnosť.

Táto scéna je zvlášť dobre vyrátaná a narežírovaná – pôsobí to hlavne na študentov humanitných smerov (politológia, sociológia a gender štúdiá) a ženy v domácnosti, ktoré dosiaľ ani netušili, že nejaká meditácia a zen vôbec existujú.

(Počul som, že zásluhy za túto pôsobivú scénu si zvlášť pripisuje Martin Bútora.)

Po skončení meditácie sa hmla aj oblaky razom zmenia na slnečný deň, a Zuzka rozhodným krokom takmer uteká dolu skládkou odpadu  – do údolia.

Naplniť svoje poslanie aj svoj sľub.

Kolóna áut so šoférmi aj bodyguardami ju tam celé dve hodiny počas jej výstupu, meditácie aj zostupu trpezlivo čakali; taká to bola veľká kopa, a taká bola oddanosť jej personálu.

Veľký čierny Hummer americkej výroby aj daru pre Zuzanu Veľkú sa teraz šinie na čele kolóny. Veľké billboardy s reklamou na kebab, na výhodné pôžičky z nebankoviek, Mistríkove minuloročné sľuby, a na akciové ceny kuracích krídel v Kauflande, vkusne dekorujú cesty.  Davy jasajúcich ľudí teraz lemujú trasu kadiaľ sa vydala Zuzana. Podchvíľou zaznie:

Vivat Čaputová!! Slabšie nátury úchytkom plačú dojatím.

Zuzka máva oboma rukami a ďakuje davom. Stereo posiela smerom k davu vrúcne bozky – objručne. Bodyguardi hádžu z otvorených okien  dvadsaťcentové mince pripravené vo veľkých plechovkách od zaváraných uhriek k nohám cigánskych deťurniec (dar od Söröša). Údolie osvetľuje slnko, obloha je modrá, bez jediného obláčku.

Je výborná atmosféra, ľudia sa radujú – Richard Muller stále opakuje „tlakovú níž“.

Kolóna prechádza dedinami a malými mestami. V každej z nich sa kamera pozerá na priečelie miestnej univerzity, rektorát aj s celým osadenstvom študentov. Študenti majú pre túto veľkú udalosť voľný deň, oblečené vkusné modré tričká s primeraným nápisom: University of Žarnovica, University of Pozdišovce. Chlapci s náušnicami, dievčence s tmavými okuliarmi vo vlasoch.

Ako v Amerike.

Kolóna zablúdila a omylom vošla do opusteného nedokončeného diaľničného tunela. Tma, trma-vrma, zmätok, nadávky.

Otočiť sa v úzkom tunely nedalo.

To potrebuje rozhodnosť, riadiace schopnosti a vodcovstvo.

Znie requiem v podaní Rytmusa  a zboru Zuluov z Botswany.

Túto scénu réžia, scenárista aj hlavná hrdinka zvládli bravúrne: po necelej polhodine manévrovania pod vedením Zuzky sa kolóne podarilo vymanévrovať z nešťastného tunela.

Ukážka a predzvesť rokov budúcich v Idiotlande.

V údolí svieti slnko, slušní ľudia sa radujú, jasajú, volajú na slávu Zuzany Veľkej – Čaputovej.

Keď sme vychádzali z premiérového kina, stála tam postaršia pani, kapesníkom si utrela slzu, a povedala:

– Môže banovať každý, kto sa nedožil tohto dňa.

Darmo, taká je sila umenia a jeho vplyvu na masy.