Nech bože dá, nech bože dá … tú posratú hymnu!

Terapia pre Larsa a podobných

Lars je typický Slovák, prototyp stratených ľudí, hlavne však poľutovaniahodný predstaviteľ generácie, ktorá je obeťou a hrozným vyvrcholením, produktom a výsledkom veľmi ťažkej traumy, ktorou Slováci prešli za posledných približne 160 rokov: madarizácia, židovstvo, dve svetové vojny, bolševizmus, havlistický experiment s liberalizmom a najnovšie aj neomarxistický frontálny útok na bielu civilizáciu.

Larsa nemal kto v detstve usmerňovať (očividne tam nebol prítomný autoritatívny charizmatický mužský element), takže jeho mentálny vývoj sa zastavil, keď mal približne dvanásť rokov: je iracionálny, infantilný, slabošský, neusmernený („nevytancovaný“), nedisciplinovaný – večne hľadajúci, ale nikdy nenachádzajúci smer a identitu.
Lars dokáže napísať desiatky článkov o nezmysloch, ktoré očividne naozaj nikoho nezaujímajú, a nikdy ho ani nenapadne v sebareflexii sa aspoň raz začas zamyslieť na zmyslom svojho konania.
Lars dokáže pravidelne volať do INFOVOJNY, kde, keď sa už raz dostane k slovu, Lichtner ho už len s ťažkosťami zastaví. Svojím piskľavým intruzívnym hlasom infantila dokáže ukradnúť celé minúty relácie žvástaním o témach, ktoré zaujímajú len jeho a možno jeho o desať rokov staršiu partnerku. To že títo infantili namiesto toho aby sami boli vodcami, starali sa o mladšie partnerky a plodili s nimi svoje vlastné deti, dajú da do rúk takých, ktorým už niekto predtým urobil decko, a lúzer žije pod ochranou takej ženy – ako jej ďalšie decko. Obyčajne taký nezdravý vzťah aj tak dlho nevydrží.
Možno len Macronovi, ale ten je prezident.

Predstavte si, koľko času, peňazí a úsilia taký Norbert Lichtner venuje svojmu zaslúžnému projektu, len aby sa na tom priživili a ukradli pre seba pomýlení exoti, ako je Lars alebo Janovelkéleváre.

Veľakrát si myslím, či by štát nemal niečo robiť s touto situáciou. Keby tak celá generácia týchto stratených indivíduí mala povinnosť stráviť dva roky svojho života v nejakých prevýchovných pracovných zariadeniach, kde by ich naučili poriadku, disciplíny a urobili by z nich poriadnych chlapov – nahradili to, čo zanedbali ich nepodarení otcovia. Niečo podobné, ako bola svojho času povinná vojenská služba.
Povedzte úprimnú pravdu, dievčatá, nepáčila by sa Vám takáto škola pre tých zanedbaných uplakancov a pomýlencov? Neocenili by ste, keby po tejto planéte začal znovu chodiť poriadny chlap?
Veď, ako to ja sledujem, vo Vás ešte nezomrela oddanosť tradičným hodnotám rodiny, väčšina z Vás ešte chce mať deti a obetovať sa pre budúcnosť národa. Ale nemáte s kým, lebo dnešný infantili žijú pre zábavku, dávajú si robiť make-up, drahé tetovanie, pozerajú pornografiu, s namaľovaným ksichtom a býčími rohami vykrikujú agresívne perverznosti na hokejových a futbalových štadiónoch, vedú jalové reči na internete.
Niektoré z Vás tam na tie štadióny chodia s nimi, lebo inde Vy už potencionálneho ženícha ani nemáte kde stretnúť. Ľutujem, ale márne sa snažíte loviť v rybníku, kde už všetky ryby vydochli.
Chlapi, ktorých márne hľadáte, už ani neexistujú, len akýsi hermafroditi, namiesto zriadenia vlastnej rodiny, žijú s utrápenou mamičkou, ktorá márne čaká na vnúčatá žvástajú na internete báchorky o slávnych predkoch, a berú si pôžičky na nákup motorky.

Pre nich aj pre svet je dobré, že už po nich žiadne potomstvo nezostane, ale Vás, dievčatá moje, ja veľmi ľutujem.
Ešte aj Žid má pre Vás väčšie pochopenie, ako slovenský junák na motorke, a preto pre Vás chce ženíchov importovať – černochov z Afriky.