Rumunka ma nasrala

Tak som bol v pizzerii tu v Norimbergu u Kurda, samozrejme, okrem žranice naštartoval som nejaké politické diskusie. Na koniec sa mi podarilo Rumunku, ktorá u nich robí vylákať z rezervy a rozčúliť hu tak, že začala nadávať. Pri tom sa ale ujasnili jej politické presvedčenia, ktoré predtým nechcela zveriť. Iračanié začali tlieskať, keď som vytiahol ten punch-line, že aha, teraz vieme, že koho volila. Čiže to sa mi naozaj podarilo.

Otázka na začiatku bola, že čo hovorí na to, že v Rumunsku stoja zas demonštranti pred parlamentom. Jej ultimátna odpoveď na to bola, že títo Rumuni zažili za 20 rokov vysoký nárast životného štandardu a teraz sa z toho nevedia vysomáriť.

Samozrejme, ja som do nej šlapal s HDP a podobnými veličinami a s faktom, že väčšinu ľudí v Rumunsku tento vysnený štandard nepostihol a ani nehrozí, že ich niekedy postihne. Presne tá situácia, akú máme na Slovensku. To hu rozčúlilo tak, že už prestali padať vecné argumenty.

Pizzeria bola cicho.

Ja som potom vytiahol to, že teraz už viem, čo sú jej politické presvedčenia, všetci sa zasmáli a vypadol som odtiaľ von. Teraz to teda analyzujem.

Moja analýza prichádza k výsledku, že táto zahraničná Rumunka, žijúca v Nemecku, meria úspešnosť svojeho Rumunska integráciou do euro-atlantických štruktúr, Slovensku závidí Euro. Toto je časté postihnutie aj slovákov, albáncov a iných post-komunistických krajín, ktorí sa nechávajú stále nachytať na ilúzii, že úspešnosť znamená Európska Únia.

Čiže čím viac je krajina viac integrovaná do EÚ, o to je krajina úspešnejšia. Rumuni žijúci v Rumunsku by s týmto nesúhlasili, ako vidieť pred parlamentom tam.

Takisto na Slovensku je už každému jasné, že EÚ, NATO a Euro neprinieslo tie 1000 EURové platy, na ktoré sa tešili. Ale ich mozog nedokáže spracovať zvrat, že boli oklamaný, lebo ich národná hrdosť je viazaná na úspechy ich krajiny. Niečo ako mnohí slováci videli úspech na majstrovstvách sveta vo Švédsku v ľadovom hokeji. Až neskôr im dochádzalo, že tie namyslené hovädá, ktoré “reprezentovali” Slovensko na týchto MS, so Slovenskom majú málo spoločné.

A tie veci, ktoré sú spoločné so Slovenskom ako so štátom, čiže korupcia v politike a rozkrádanie strategických podnikov, ich privatizácia a podobne, nie sú dôvody na národnú hrdosť. Spoločne s mediánovým príjmom slovenských robotníkov je to skôr dôvod na národnú hanbu.

Teraz priznať, pre túto rumunku, ale aj pre hociakého slováka, že dôveroval podvodníkom, že sa hrnul do únie, ktorá ho vidí ako spotrebný materiál, ktorého sa zbaví, akonáhle dosúži, a vo vysokom veku si môže hodiť slučku, je ťažké.

Je to ťažké na nemali by sme očakávať zázraky. Ľudia ale musia s týmto padnúť na hubu a na to sa dobre hodia regulácie, ktoré navrhujem už dlhší čas, prerátať voličom Dzurindu všetok zisk, ktorý si taliansky investor chce z elektrární vytiahnuť, tak aby obyčajný slušný ľudia nemuseli platiť vysoké ceny za kWh elektriky, len preto, že nejaký hajzel sa rozhodol voliť Dzurindu a streliť to talianom za jeden ročný zisk. Keď by mali len voliči Dzurindu (v 1998 a 2002) platiť tie predražené ceny za elektriku, tak hneď by menili svoj názor na privatizácie. Momentálne tieto ceny ale platia všetci a tak sa rozkrádanie slovenskej energetiky rozkladá na veľa hláv, okrem iného aj na tie, ktoré v čase privatizácie a predtým neboli plnoletý, čiže ani nemohli voliť.

To isté by samozrejme bolo treba zaviesť pre všetky privatizované podniky. Nechápem prečo by sa mal slušný človek na Slovensku skladať na profit Deutsche Telekomu. Nech sa skladajú tí, ktorí volili vládu, ktorá tento Telekom sprivatizovala a nech oni platia tie premrštené ceny.

Takisto by sa mala zaviesť povinnosť všetkých Dzurindovoličov a ich detí vstúpiť a hlavne platiť do tzv druhého piliera, teda skladať sa na profit DSSkám. Tiež nevidím dôvod, prečo by mali slušný ľudia doplácať na to, že sa vytuneloval dôchodkový systém a teraz odchádzať neskoro do dôchodku a dostávať mizerný dôchodok. Nech si odchádzajú v 70tich rokoch tí do dôchodku, ktorí si volili vládu, ktorá to chcela naordinovať nám všetkým.

Už som v jednom blogu upozornil na to, že štatistický bullshit o neudržatelnosti dôchodkového systému na základe toho, že sa nerodí toľko detí už bol navrhovaný v roku 1929 Gustavom Hartzom. Čiže každý, kto by sa pokúšal argumentovať štatistikami o pôrodnosti a pomerom robotníkov na jedného dôchodcu, by mal svoje štatistiky vytlačené na papieri pod dozorom zožrať.