O neomarxistickom “umení”

Novej generácii ludí, ktorí dnes obývajú takzvaný vyspelý západný svet, asi máločo hovorí také meno, ako je Trygve Gulbranssen. Gulbranssen (1894-1965) bol nórsky spisovateľ, ktorého si starší slovenský čitateľ azda najviac pamätá pre jeho trilógiu -ságu Večne spievajú lesy.
Boli časy, keď túto knihu čítal každý, kto vedel oceniť krásny ľudský príbeh, majstra slova a  vedel sa oddať snom o vyššom človečenstve, stotožniť sa s tým, čo je v človeku ušľachtilé, vznešené a krásne.
Celkom nedávno som sa snažil zistiť, či niekto niekedy natočil film na motívy Gulbranssenovho románu. Na internete som našiel záznam o tom, že v roku 1960 skutočne natočili vo vtedajšom Západnom Nemecku film  “Und ewig singen die Wälder”.

Dočítal som sa tiež, že filmu sa už vtedy dostalo negatívneho hodnotenia kritiky, lebo to vraj bola skrytá neonacistická propaganda. Povážte, skutočne krásny ľudský príbeh o ušľachtilých ľuďoch ďalekého severu Nórska označili za propagandu nacistického konceptu nadčloveka.

 Neomarxistickí  kritici v službách filantropov už vtedy mali celkom iné zámery s ľudstvom a umením, celkom inú agendu a ciele.

Dnes, viac ako osemdesiat rokov od nastolenia diktatúry kultúrneho marxizmu frankfurtskej školy, freudových diabolských zvrátených žvástoch ovládajúcich akadémiu na celom svete a umelecký svet, a frontálnom útoku neomarxisticko-satanskej pseudoelity, ktorá v besnení celosvetovej trockistickej permanentnej kultúrnej revolúcie ide proti všetkému, čo je naozaj ľudské a vznešené, dnes už svet produkuje celkom iný druh “umenia”.

A jeho výsledky môžete denne vidieť na príklade toho, čo sa stalo s človečenstvom. Aj vďaka filmovému “umeniu”.

Zrátajte len, koľkokrát sa už natočili rôzne verzie príbehov o Drakulovi alebo Frankensteinovi. Vraj to ľudia chcú. Samozrejme, že chcú, keď sa vám už doteraz naozaj podarilo zhovädiť ľudstvo natoľko, že majú taký zhovädilý vkus.

A plánujú sa ďalšie zhoväďovania.

Aj slovenský kváziumelec Jakubisko, keď sa chcel stať svetovým, vystihol trendy, a za štátne peniaze natočil zhovädilosť o grófke Báthoryovej. Keby chcel natočiť niečo pekné a ľudské, povznásajúce, nikto z neomarxistov na ministerstve kultúry by mu nedal na taký projekt ani cent. Hoci, pochybujem o tom, že v jeho hlave pod čiernym klobúkom by niečo také mohlo vôbec vzniknúť.

Keby sa podujal natočiť historický film o Ĺudovitovi Štúrovi, (napríklad), mohlo by sa mu stať, že by ho najšpatnejšia žena na Slovensku v odbornom posudku pre NAKU označila za propagátora panslavizmu a hrozbu pre naše euroatlantické väzby.

(Všimli ste si niekedy, že všetky neomarxistky sú škraty, nosia obrovský šál alebo debilný náhrdelník, a zväčša majú slnečné okuliare vo vlasoch? Prezrádza to ich bírešský pôvod.)

Vedel by mi niekto z vás, ktorí azda namietate proti môjmu videniu vecí, odporučiť nejaký novší film, kde nie je ani zmienka o homosexuáloch, lesbičkách, černochoch, Židoch, narkomanoch, prostitútkach, samovrahoch, alkoholikoch, sadistoch, fetišistoch a pedofiloch, kde nie je ani jedna scéna nahaňajucich sa a vybuchujúcich aút a hystericky vreštiacich feministiek?

Toto sú ich témy na osprostenie ľudstva. Pomocou “kultúry”.