O insitných revolucionároch

My na Slovensku máme to nešťastie, že nám nikto na svete nepraje, a my  nevieme zistiť, prečo sa to stalo práve nám.
Napríklad naša história: všetko veľké, slávne a veľkolepé o nej je buď zatajené, zamlčané, zabudnuté alebo zakázané. Aspoň tak hovoria knižné tituly vlasteneckých historikov a videá na YouTube.
Je to aj naša chyba, lebo my sami si našu históriu nevážime a málo sa snažíme zachovať ju v pamäti. Povedané inými slovami, to čo by pre iné národy bolo zdrojom inšpirácie k ďalším veľkým činom a príspevkom k národnej hrdosti a identity na dlhé storočia do budúcnosti, na takú vec my dokážeme zabudnúť ani nie po pol roku.
Nehovoriac o tom, ako málo my vieme udržať v kolektívnej pamäti našich velikánov.Ale, aby som sa dostal od všeobecného prázdneho frázovanie a žvástania (ktoré práve ja tak často iným vyčítam) ku konkrétnym príkladom, dovoľte aby som Vám pripomenul jednu historickú udalosť, na ktorú si žiaľbohu dnes už len málokto spomenie. Pritom sa to stalo len pred pol rokom. Konkrétne na deň sv. Adriana (Aďa) 26.6.2018.
V ten deň sa na vlastnú žiadosť dostala k slovu do éteru prvá slovenská insitná polystyrénová revolucionárka Judita (Džúdy?) Laššáková. Rozhodla sa vo svojej nekonečnej domýšľavosti a minimálnej schopnosti pochopiť svoje skutočné miesto v udalostiach, urobiť dieru do sveta aj do slovenských dejín.

(Mám dodnes podozrenie, že na takú veľkú vec ani nemôže jeden človek prísť sám, a že to spískala v tajnej spolupráci s takými intelektuálnymi kapacitami, ako je Katalin Tára, Lucia Nicholsonová, Monika Beňová, Monika Tódová, Martin Daňo a Rudo Vážsky.)

Pretože moja interpretácia by mohla byť neobjektívna, pozývam čitateľa, aby si sám vypočul tento príkladný  skvost ľudského ducha:

Niežeby tam neboli aj lepšie pasáže, mne osobne sa ale najlepšie páči časť (cca 1:40), kde pani Laššáková varuje vedenie Európskej únie, že ak nám Slovákom tu na Slovensku nezdvihnú priemernú mzdu aspoň na európsky priemer (19,50 € na hodinu), ľahko sa im môže stať, že najlepšie slovenské vlastenecké mozgy sa zo svojho exilu v zahraničí vrátia do svojej vlasti, a my si tu tých dvadsať hodinových EUR vybudujeme aj sami. Však my sme mozgová veľmoc; my už vyvýjame aj lietajúce auto.

Na truc!

A vrcholom celej vyhrážky bolo, keď Laššáková naznačila, že aj slovenská “marsonautka” si zbalí švestky, a príde domov. Asi okopávať cibuľu v Pozdišovciach.

Nám Slovákom osud nepraje – vždy sa niečo prihodí, čo zmarí aj tie najlepšie mienené revolúcie a najprepracovanejšie plány.

Raz je to počasie, inokedy absolútne nepredvídateľná geologická skladba kameňov, práve tam, kde my chceme vyvŕtať dieru pre naše diaľnice, inokedy je to nedostatočná kapacita e-mailových schránok poslancov NR SR. Proste na Slovensku vždy niekto na niečo zabudne, niekto niečo stratí, niečo sa pokazí, a  niekde dôjde k pochybeniu, za ktoré nikto nemôže.

Je pravda aj to, že ak by sme chceli urobiť tú veľkú revolúciu s našimi poslancami nemali by sme si naše apelačné e-maily naplánovať práve na čas, keď si poslanci berú tri mesiace voľna na zotavenie.

Bolo by na mieste, keby mi niekto, kto nesúhlasí s mojou interpretáciou predmetnej insitnej revolúcie z júna minulého roku, už len v záujme budúcich generácií a historikov, vysvetlil, ako to všetko naozaj bolo, lebo na budúci rok už tu nebude tá čerstvosť spomienok, a môže sa stať, že naši nepriatelia celú vec opäť zmanipulujú v náš neprospech.

Sent from my iPad