Historické pozadie fašizmu

Už od tridsiatych rokov minulého storočia sa termínom fašizmus voľne, a takmer vždy nesprávne, označujú hnutia, takej rôznorodosti, že ideologicky majú mnohokrát sotva niečo spoločné. Azda jediná spoločná idea, ktorá ich spája, je odmietanie podriadiť sa sile, ktorej dlhodobým cieľom je zotročiť svet a jeho národy pod jednotnou vládou, pod centrálnou mocou bankárov.
Preto u talianskych fasistov aj nemeckých národných socialistov taký doraz na nacionalizmus, etnikum, národ a rasu. Zachovanie rasovej identity a vytvorenie silného národného štátu, ako záruky tohto cieľa, boli spájajucimi myšlienkami oboch ináč odlišných ideológií.
Myslím si, že dôvodom, prečo sa vo svete ujal jediný termín „fasizmus“ na označenie oboch hnutí, bola snaha nevytvárať používaním termínu národný socializmus nežiadúce asociácie smerujúce k diskreditácii a odcudzeniu iných hnutí, ktoré síce zdanlivo boli antagonistické ku globalistom, ale v skutočnosti boli ich výtvorom, ich nástrojom na ovládanie más a dosiahnutie konečného cieľa. Mám na mysli hlavne židobolševizmus a široké spektrum sociálno-demokratickych a socialistických hnutí v západnych krajinách. Zvlášť dôležité sa označenie slovom „fasizmus“ pre národno-socialistické hnutie v Nemecku stalo po vypuknutí vojny a vytvorení aliancie Veľkej Británie, USA a Sovietskeho zväzu, kedy by bolo nevhodné tvrdiť, že sovietsky socializmus bojuje proti nemeckému národnému socializmu. Oveľa vhodnejsie z hladiska účinnej propagandy bolo používať slovo fašizmus alebo aspoň nacizmus. A dodnes to tak zostalo.

Benito Mussolini bol v skutočnosti jedna z tých mimoriadnych historických osobností, ktorým doba dá príležitosť prejaviť nevšedný politický talent, charizmu a víziu. Vyšiel z malých pomerov a preto o ňom možno povedať, že to bol „self-made man“ (podobne, ako Napoleon, Stalin alebo Hitler.
Začal ako socialista-marxista, a už v mladosti si ho všimli a rozoznali jeho potenciál Lenin aj Trockij. Možno si preto naozaj len domýšľať, že nemohlo ísť o náhodu, že sa k takémuto mužovi už v ranom štádiu jeho politickej kariéry dostala mladá profesionálna židovská revolucionárka z Ruska Angelika Balabanoff, ktorá bola neskôr blízkou spolupracovníčkou Lenina a významnou funkcionárkou komunistickej internacionály v Moskve. Ešte neskôr osobnou priateľkou prvého prezidenta štátu Izrael Davida ben-Guriona.
Sám Mussolini sa už v čase vrcholu jeho moci v Taliansku vyjadril, že bez pomoci a podpory Balabanovej by bol navždy zostal len dedinským učiteľom. Balabanoff neoplyvala krásou, ale Benito bol známy tým, že do postele bral všetko, čo tam s ním bolo ochotné ísť. A Balabanoff bola viac, ako ochotná.
Možno povedať, že Balabanoff bola Mussoliniho „handler“ v službách finančníkov svetovej revolúcie.
V čase prvej svetovej vojny bol Mussolini vysokopostaveným funkcionárom talianskej socialistickej strany v Miláne spolu s ďalšou profesionálnou židovskou revolucionarkou z Ruska Annou Kuliscioff (rodená Anna Moiseyeva Rosenstein).
Na začiatku vojny zaujala talianska socialistická strana postoj neutrality a bola proti vstupu Talianska do vojny, zaujímajúc z marxistickej ideológie prameniaci postoj, že talianski pracujúci nemajú zomierať za záujmy velkokapitálu.
V tom čase už bola jeho handlerom, milenkou a najbližším spolupracovníkom Margherita Sarfatti, manželka vodcu talianskych sionistov, právnika Cesare Sarfatiho. Sama pochádzala z váženej židovskej rodiny kupcov z Benátok. Cesare Sarfatti bol úspešným právnikom a mohol si dovoliť obrovskými finančnými čiastkami podporovať milenca svojej manželky Benita Mussoliniho. V tom čase však aj Benito bol ženatý s Rachel, a mal s ňou už tri deti. Sarfatti bola Benitovou milenkou dvadsať rokov, a vie sa, že okrem moci jej to umožnilo viac, ako len „recover“ manželove náklady na financovanie fasistickj strany.
Británia aj Francúzsko mali eminentný záujem o vstup Talianska do vojny, a vedeli, že sa tak bez súhlasu Benita Musoliniho nemôže stať, že talianska vláda si uvedomuje jeho vplyv na masy.
Britskej spravodajskej službe sa ale podarilo Mussoliniho skorumpovať, a ten sa napokon podvolil. Zradil idey marxizmu, a stal sa sa militantným nacionalistom – Taliansko vstúpilo do vojny na strane Francúzska a Veľkej Británie.
Platili mu 45 000 lír mesačne, vtedy, keď Mussolini platil 300 lír mesačne za apartmán v centre Milána pre svoju ženu Ráchel a ich tri deti. Pre lepšie pochopenie toho, o akú sumu asi išlo, si vyrátajme, že to bol 150-násobok renty za apartmán. To je to isté, akoby nejaká tajná služba cudzej mocnosti dávala dnes Kotlebovi mesačne 225 000 EUR.
To len pre zaujímavosť.
Aj neskôr sa Mussolinimu jeho napojenie a styky s Britmi hodili, keď mu dali povolenie, aby jeho flotila mohla použiť Suezský prieplav na dopravu vojsk a materiálu pre vedenie vojny vo vtedajšej Habeši. Ako viete, Taliani viedli v Habeši mimoriadne brutálnu vojnu vrátane nasadenia chemických zbraní, a nikto nikdy netrval na tom, aby tieto zločiny boli potrestané.
Je asi dalších milión mimoriadne zaujímavých suvislostî s fašizmom a jeho genézou a napojeniami, ale nateraz stačí.
Jeden detail však ešte predsa.
Margherita Sarfati bola mimoriadne ambiciózna a pre Mussoliniho aj užitočná. Dokonca dokázala zariadiť, aby Mussolini mohol v čase, keď ešte nebol spojencom Adolfa Hitlera, pravidelne prezentovať svoje politické názory vo vplyvných amerických časopisoch. Sarfatti mala priamy kontakt na prezidenta Roosevelta,ktorý prechovával k Musolinimu úctu a rešpekt. Až do tej miery, že uvažoval o možnosti použiť Mussoliniho fašistické idey pri vysporiadavani sa s dôsledkami veľkej hospodárskej krízy v Amerike. Je dnes už len tažko povedať, do akej miery je Great Deal výsledkom Mussoliniho vplyvu na Roosevelta.

Dávajte si pozor pri nadávaní na fasizmus, aby ste neboli príliš zapálení antifašisti, aby ste v prílišnej horlivosti neurazili aj našich terajších spojencov, aby vás neobvinili z antisemitizmu.