Dnesna tema na IV so Stelou Gabriel ma inspirovala, aby som v tomto blogu zverejnil moj preklad Havrana od Edgara Allana Poa.
Dlhorocna praca na tomto preklade mi prave pomohla prekonat ten ohromny zial, bolest a zufalstvo z faktu, ze vas blizky clovek spachal samovrazdu.
Preto zaroven venujem tento blog vsetkym dusickam, ktore sa sami rozhodli opustit tento svet, tuto realitu a vsetkym ich blizkym, ktori sa musia vyrovnat stak obrovskou startou:
1
Raz v takom smutnom case o polnoci,
premyslal som utrapeny , uboleny,
o podivnej a zvlastnej veci
o velkej knihe zabudnutych davnych tajomnosti
bola to len chvila kratko po polnocnom zvoneni,
co som sa v driemotach takmer sklonil k zemi
nahle klopanie sa vsak ozve od dveri
take jemne zatukanie
na dvere mojej izbice zabuchanie
To isto nejaky navstevnik, v tomto case neskorom
Navstivit ma prisiel, septom mrmlal som
Zatial co na dvere izbice cut dalej to klopanie
Iba to a inak uz nic viac nezaznie,
to veru nie
2
Ach, jasne si pamatam ten den, v tom Decembri pochmurnom
Ked s kazdym hasnucim krbovym uhlikom
ozivil sa demon v tanci divokom
nastan uz rano, zufal som,
dufat v zajtrajsok je vsak marnost, to vedel som
Tak ako v pribehoch o smutku bolestnom,
tak aj ja pre mrtvu Lenore smutil som
Pre tu oslnivo krasnu devu,
Anjelmi menom Lenore posvetenu
Navzdy vsak v temnotach je ona stratena
ta deva bez tvare a bez mena
3
Ako zasly hodvab chmura temna
Suchot zavesu z purpuru pripomina
naplna ma velkou hrozou
nikdy pred tym netusenou
A teraz, tisim buchot mojho srdca,
Zazen ten pocit hrozny a upokoj sa predsa
To ten neznamy navstevnik
Slusnosti ho nenaucil nik
cez dvere izbice vpustit ziada
Ten zbludeny prizrak, co temtotou sa vkrada
cez dvere mojej izbice vstupu sa domaha
Toto je to co znie ako vabenie
a inak uz nic viac nezaznie,
to veru nie
4
V tej chvili dusa moja
pevne a odhodlane zlu obavu zazenie
Pane moj, ci Pani moja,
mocne zvolam, prosim odpuste mi zavahanie
Priznam zdriemol som si, sklonil hlavu,
necujuc vase jemne zaklopanie
Verte slabucko ste zaklopali,akoby stratili ste odvahu
preto necul som na dvere mojej izbice to zabuchanie
Vsak ak by som kroky vase cul, obliekol by som zupan z hodvabu
a na siroko roztvoril izbice mojej veraje
Temnota vsak je tu vsade
a inak uz nic viac nezaznie,
to veru nie
5
Do tej temnoty nekonecnej zahladeny,
tam pred dverami dlho stal som udiveny
Pochybny snival sa mi sen,
O tom co stane sa v tento den
Ale to ticho bolo navokol,
a prazdno akoby nik sa ho nikdy nedotkol
A len jedno slovo z tej temnoty septom znelo
A to slovo snad meno bolo?
Lenore?
Tak zasepkal som este raz,
a spät sa vratil tento tichy hlas
Lenore!
Len to a inak uz nic viac nezaznie,
to veru nie
6
Otociac sa smerom k izbici,
objal ma chlad sta v marnici
V tom dusa moja nahle prudkym ohnom vzplanie
Pochvili znovu pocut to jemne zaklopanie
Hlasnejsie vsak uz znie to zabuchanie
isto to tukanie skrz okenice mojho okna znie
Uvidime co to teda moze byt
Ake tajomstvo skryva to klopanie
A co moze este prezradit
A ci sa moze srdce moje znovu rozbusit
Je to len vietor, tak to znie
A inak uz nic viac nezaznie,
to veru nie
7
S rozbusenym srdcom,
okenicu jednym svihom roztvoril som
A tam stal ten Havran ozrutny,
ako z davnych cias svaty mnich ctihodny
Tak velkolepy a okazaly zrazu zdal sa mi
Bez pozdravu, bez poklony,
nervozny a neposedny
Ale s vyzorom priam Princa temnot
a ci temnej Princeznej ,
posadil sa nad veraje otvorenych dvier
ako pri cine polapeny carodej
Posadil sa na Bustu Pallas Athena,
tesne nad veraje otvorenych dvier
Posadil sa a len sedel ten prizrak bez mena
a uz inak nic viac nezaznie,
to veru nie
8
Potom tento operenec ebenovy
v okamihu cudne kuzlo vyslovil
moj zial v smiesny uskrn premenil
A razom v hrobnika sa spodobnil
zdvorilo strohu slusnost prejavil
Aj keby bol tvoj chochol britvou oholeny,
Povedal som, tento tvoj uskok ukladny ,
ze snad nesmely si, by som ti nikdy neuveril
Na smrt zbledol Havran bludny
z davnych cias
Vecny putnik v nocnych hodinach
Povedz mi ake vznesene meno v podsveti mas,
v tychto nocnych hodinach
A Havran skrikne, nik sa ho nedozvie,
uz nikdy viac,
to veru nie
9
Operencom klavym, nesmierne udiveny,
V strnulom postoji uvazneny
pocuvam jeho prostu rec
Hoc nema zmyslu ani vhodna sa mi nezda jeho odpoved
Pomoci niet, s mrtvou clovecinou,
rozhovor sa neda viest
A ci snad prekliaty som,
ked prizrak vidim a v zapati Bustu s operencom
V izbici mojej nad verajami otvorenych dvier
Busta s operencom a ci daka bestia pekelna
V izbici mojej vystavena
nad verajami otvorenych dvier
Tak predsa povedz ake ze to meno mas,
Ty operenec a ci si satanas
Ako ze to meno znie ?
„Uz Nikdy Viac „?
„ To Veru Nie „?
10
Ale Havran, sediac tam na mlkvej buste
tak opusteny a utarany
Krakal, meno moje uhadnut skuste
A tu vetu opakoval dokola,
ako recnik slova svojho znaly
ako by jeho dusa tou vetou
velky smutok udusit v sebe chcela
okrem toho uz vsak nic viac nezjavil
ani pierko pri tej reci nezhodil
a tak som len cez zuby precedil
tvoji priatelia uz davno odleteli
hned rano let si tam za nimi
ako moje nadeje co sa s nimi uz davno stratili
Ale ten operenec znovu skrikne,
nik sa to meno nedozvie,
uz nikdy viac,
to veru nie
11
vhodne vsak je dodat,
vydesil ma tichom
v jeho reci odmlkach
vravim si, stal si sa smrti zenichom
tu istu rec on kvaka stale dokola
ucil sa snad tieto slova
u temneho smrti anjela
co razom bôľ a pohromu privolat vie
Vsak rychlo sa on naucil
opakovat ten svoj zalospev
o nadeji stratenej
Az kym nestal sa mu jarmom bolestnym
Az kym zalospev nezmenil sa v splin
nezmenil sa v bôľny spev menom beznadej
Nikdy, uz nikdy viac ten spev nezaznie ,
to veru nie
12
Ale Havran dalej skusa pobavit ma
dakym klamnym trikom
sadol som si priamo proti nemu,
proti Buste s operencom
oproti dveram, omotany hodvabom,
v kresle pohodlnom
udrzujem tento temny rozhovor
dumam, zobak si uz pritvor
samy prelud je to vsak
co ten priserny operenec z davnych cias
krakotom chce mi vytarat
a opakuje dokola ten odporny,
hnusny a vysuseny hyd
co tym mieni,
neviem sa vsak dovtipit
to veru nie,
ked tak kraka uz nikdy viac
ten priserny operenec z davnych cias
13
sedel som tam hadkou touto uchvateny
nebude snad odpovedou mojou urazeny
co odvetit tomuto ako uhol ciernemu hydu
co do mojej hrude vypalit sa chystal dieru
toto a este nieco viac
od prisery z pekla vzatu
som snad mohol predvidat
Na vankusi s podsivkou zo zamatu
kde svetlo lampy hopsa mi nad hlavou
S podsivkou v lila farbe zo zamatu
kde svetlo lampy hopsa mi nad hlavou
ta obluda vzdychne na moje velke zdesenie
Ach, uz nikdy viac
to veru nie
14
I zazdalo sa mi akoby vzduch
vonou nebeskeho kadidla prenikol
V have z bielych pier holubych , ty zloduch
Si ho z nebies uchmatol
A zleteli serafi v tanci divokom
A krepcili po koberci s perskym vzorom zdobenom
Neborak hriesny, skrykol som
tvoj Boh pozical ti tento spev choru Anjelov
Zabudni, zanechaj spomienky na Lenore
Vypi, oh, vyprazdni,
krcah smutnych spomienok
zabudni na mrtvu Lenore
Havran skrikne na moje velke zdesenie
Uz nikdy nemysli na nu viac,
Uz nikdy viac, to veru nie
15
Prorok, povedal som,
je to dielo hriechu, v tom pravdu mas
uznat musel som
tak upokoj sa ty prorok, operenec a ci satanas
ci uz ta poslal ancias
a ci diabol sam
a ci to burka bola
co ta vyhodila tu na breh k nam
Stratil si odvahu snad
v tejto pustej, zakliatej krajine
v tomto dome strach ta mata snad,
pravdu len ziadam tak odpovedz
Najdem utechu v krajine Gilead,
ziadam ta tak odpovedz
Havran skrikne na moje velke zdesenie
utechu nenajdes v krajine Gilead,
uz nikdy viac,
to veru nie
16
Prorok, povedal som,
je to dielo hriechu, v tom pravdu mas
uznat musel som
tak upokoj sa ty prorok, operenec a ci satanas
Z neba co obklopuje nas,
od Boha sme posväteni obaja
povedz mojej smutkom ubolenej dusi
co povedat mas,
ako daleko je to z nebies do raja
Obijmem tu svaticu
este niekedy snad ,
devu, anjelimi menom Lenore zasvatenu
Obijmem tu krasnu devu
este niekedy snad
anjelmi menom Lenore zasvatenu
Havran skrikne na moje velke zdesenie
Uz nikdy viac,
nebudes ju obijmat,
to veru nie
17
Toto slovo je pre mna znamenim, ze uz odchadzas
tak uz odlet ty naduty operenec a ci satanas
zlost citit z mojho hlasu
Vrat sa do toho nocneho dasu
kde vladne len plust a muky
Vrat sa tam do tej nocnej burky
Nezanechaj ani pierko vrane
znak to lzivej reci duse stratenej v temrave
Nerus samotu moju bolestnu,
ty k hriechu zvodca
prac sa z Busty nad verajami mojich dvier
Vyber zobak z mojho srdca
prac sa, ty prizrak s tvarou operenca
prac sa , z veraji mojich dvier
Havran skrikne na moje velke zdesenie
Uz nikdy viac,
to veru nie
18
Ale Havran ten sa ani nehne,
stale sedi, posedava
na zaslej Buste Pallas Athena,
nad verajami mojich dvier
A jeho oci su ako oci demona z antickych hier,
tak o tom ty snivas stvora operena
A svetlo lampy vrha tien inferna
Koberec sfarbi sa do cierna
A moja dusa v jeho tieni ukryta
liha si na koberec strachom ubita
rozplynie sa ako popol nakoniec
nikdy viac sa moje meno nedozvies
to veru nie
Leave A Comment
You must be logged in to post a comment.