Česká ríša a jej dedičstvo

O niekoľko dní si Slováci pripomenú a Češi oslávia štátnym sviatkom 99. výročie založenia mnohonárodnostnej Českej ríše francúzskymi slobodomurármi v službách domu Rothschildovcov.
Treba povedať, že v roku 1918 išla Čechom karta výnimočne dobre. Možno najlepšie zo všetkých národov zaniknutej ríše Rakúsko-Uhorskej. Keď hovorím Čechom, nemám vôbec na mysli väčšinu českého národa, ale len jeho politickú elitu.
Nakoľko Amerika neuplatňovala vo vtedajšej Európe žiadne väčšie politické alebo hospodárske záujmy, Nemecko a Rusko mali svoje vlastné problémy, Británia sa sústredila na udržanie svojho neudržateľného impéria v zámorí, vyplnilo mocenské vákuum v strednej Európe Francúzsko a v malej miere aj Taliansko.

Zo všetkých národov Rakúska-Uhorska boli na novovzniknutú situáciu, na delenie dedičstva, najlepšie pripravení Češi, a práve preto sa im tak požehnane darilo. Ako ukázal neskorší vývoj, v tom požehnaní však už boli aj zárodky veľkých problémov.
V Maďarsku v roku 1918 nebolo politickej sily, ktorá by na alternatívu rozpadu ríše bola pripravená, a mala by v zálohe plán na vysporiadanie sa s novou situáciou. Preto to pre nich dopadlo tak zle, a dodnes sa s tým nevedia vysporiadať.

Češi, opojení novou mocou a novými možnosťami, nabrali z dedičstva po nebožtíkovi toľko, že im to neskôr bolo len bremenom, a nakoniec aj príčinou veľkých trápení a národnej tragédie.
Veď, povedzme si naozaj úprimne, načo bolo Čechom nejaké Mukačevo, Berehovo, Tačiv, Chust alebo Komárno?
Po rozpade Československa v roku 1938 aj v roku 1992 pripadlo Slovensku vysporiadavať sa s bremenom českej chamtivosti vo forme území, ktoré Slováci ani nepotrebujú, ani nevedia zvládnuť. Kto chce vedieť, o čom hovorím, nech sa ide pozrieť na biedu a úpadok v dedinách a mestečkách od Želiezoviec na východ až po Košice.

Beneš bral koľko sa dalo, a Rothschildovi slobodomurári rozdávali, čo nebolo ich. S podmienkou však, že nová ríša bude poslúchať. A hlavne platiť.
Česká ríša ako nástupnícky štát porazeného Rakúsko-Uhorska bola zaviazaná platiť vojnové reparácie vo výške dvadsať miliárd zlatých korún. Bankári potrebovali dostať späť peniaze, ktoré napožičiavali impériu na vedenie nezmyselnej vojny.
Humanista Masaryk nepovedal bankárom, aby svoje peniaze vymáhali od Habsburgovcov, ktorí si ich od nich požičali, ale poslušne prisľúbil, že to nakoniec zaplatí už aj tak vojnou veľmi zúbožený slovenský národ.
A národ aj platil: občania Československa boli zaťažení nikde inde nevídanou mierou zdanenia, a veľmi nízkymi mzdami. Preto toľko veľa ludi hľadalo riešenie svojho biedneho postavenia vo vysťahovalectve.
Alebo išli na sezónne práce na farmy vo Francúzsku a do baní v Belgicku.
Systém bol nastavený tak, že zatialčo poľnohospodársky robotník na Slovensku bol za celodennú prácu v žatve odmenený mzdou vo forme dvadsiatich dekagramov soli, jeho brat, ktorý odišiel na sezónne práce do Francúzska, zarobil za jednu hodinu toľko, aby si kúpil kilogram chleba, kilogram bravčového a liter vína.
Vedeli ste o tom, že ešte nedávno žili na Slovensku ľudia, ktorí za šesť rokov sezónnych prác vo Francúzsku dostávali odtiaľ vyšší dôchodok, ako ten, kto celý život pracoval v Československu? Dokonca ich ešte aj volali tuším “tuzexoví dedkovia”. Rodina si ich veľmi vážila, a chovali ich vitamínmi, aby dlho žili.
Slobodomurári a bankári doteraz chvália Československú republiku a Masaryka.

Aj sa trochu obávam pripomenúť pri tejto príležitosti to, že aj mýtus o “generálovi” Štefánikovi je len slobodomurárske účelové žvástanie, ktoré vytvorili len preto, aby dali veľkému podvodu punc legitimity a získali si podporu Slovákov.
Ja by som každú diskusiu o Štefánikovi začal tým, aby sme si vyjasnili, kde ten chlap študoval vojenskú akadémiu, a kde je ešte jeden príklad toho, ako sa z desiatnika za tri roky stal generál.
Takú kariéru neurobil ani zať Klementa Gottwalda generál Čepička.