Pán Kotleba, neblbnite

To mňa na tomto slovenskom národe najviac trápi, že v ňom takú veľkú úlohu zohrávajú iracionálne emócie. Ešte aj prezidentké voľby ste premenili na hašterenie sa o tom, kto je väčším mučeníkom, kto si ten úrad viac zaslúži – za odmenu za prenasledovanie v časoch, keď Marián Kotleba hrdinsky bojoval za takú pre Slovákov dôležitú vec, aby sa diaľnica z Bratislavy do Košíc volala Autostráda Jozefa Tisa. To je pre nás, pre naše potomstvo, tá najdôležitejšia vec. A ešte potom aj to, aby slávnostné otvorenie tej autostrády bolo aspoň 14. marca, keď už nie 20. apríla. Velikášstvo a symbolizmus, to nás všetkých spasí, to nás preslávi aj zviditelní. V túžbe po zviditelnení, v takej emócii sme my majstri planéty.

Dojalo ma k slzám, keď mladý pán Mazurek poslušne a pod priamym dozorom vodcu bagančového klanu potetovaných kulturistov spieval ódy na Mariána Kotlebu, a lamentoval nad skutočnosťou, že nevďačný slovenský národ tak ľahko zabúda na minulé činy mučeníkov.

Úrad prezidenta za odmenu?! Za hrdinské činy?

Vy vždy chcete niekoho odmeňovať, a preto štát vyzerá ako Kocúrkovo.

Vincenta Lukáča ste za dobré hokejovanie odmenili teplým flekom v parlamente. Po celý čas, čo tam sedel, sa ani raz neprihlásil do diskusie, nepodal žiaden návrh, žiadnu interpeláciu. Jeho vlastný priateľ o ňom povedal, že “chudák Vincko ani po rokoch nerozumie, či to, kde má fungovať, a za čo je platený, je vláda alebo parlament”.

Rovnako aj Peter Šťastný v Europarlamente.

Vraj oni urobili pre zviditeľnenie Slovenska viac, ako ktokoľvek iný!! Za takú vec si človek miesto v parlamente alebo v prezidentskom paláci samozrejme zaslúži. Podľa vás.

Uz ste si niekedy položili aspoň v duchu otázku, o tom, čo normálny racionálny človek ma z toho, že je zviditeľnený? Vedeli ste niekedy, že takzvané zviditeľnenie sa je obyčajný zvierací inštinkt, že aj vodca tlupy paviánov, keď každému rivalovi ukáže, že práve on môže kedykoľvek kopulovať s ktoroukolvek samicou, keď sa nažerie z najlepšej žranice, má už len jedinú túžbu: nájsť si jedno vyvýšené miesto, a tam sa pred všetkými pretŕčať?

To si ja myslím o vašej patologickej posadnutosti zviditeľňovať sa.

Úrad nie pre budúce činy, ale pre minulé zásluhy. Tak funguje Kocúrkovo.

Keby tisícka Slovákov uviazla uprostred oceánu na lodi, ktorá zrazu stratila kapitána aj kormidelníka, neodovzdali by loď aj svoj osud do rúk najskúsenejšieho dôstojníka na palube, ale by záchranou lode vo voľbách poverili Máriu Blaškovú argumentujúc, že prababka jej krstnej mamy bola priamym potomkom jedného zo zakladateľov Matice slovenskej.

Kto iný by bol viac kvalifikovaný na vedenie lode v takej kritickej životnej situácii, že?

Keby som ja zajtra na mojich potulkách v horách stretol Belzebuba alebo jeho vnuka, a ten by mi povedal, že ak sa mu pokloním, vyženie zo Slovenska všetkých parazitov, slniečkárov, cudzáckych politológov, ich mimovládky aj think tanky a inštitúty, všetku tú chamraď a háveď, tak sa mu pre istotu pokloním dvakrát.

Tomu sa hovorí pragmatizmus, a to je presne to, čo my teraz potrebujeme.

Mladý pán Mazurek je dobrý chlapec, ale svojou pomýlenou službou ješitnému egu Mariána Kotlebu nahral v rozhodujúcej chvíli zápasu loptu priamo na smeč večne sa škeriacemu bruselskému karieristovi Šefčovičovi, alebo nesympatickému, politicky absolútne pomýlenému Mistríkovi

Slováci, ak je politika umením možného, treba práve dnes vychádzať z reality, z poznania, že Marián Kotleba nikdy nemôže byť zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. A ak existuje len minimálna nádej, že by sa tam dostal Štefan Harabin (a vedzte, že za možné to pokladajú aj naši nepriatelia), potom prestaňte blbnúť, vynechajme z nášho repertoáru aspoň na jeden rozhodujúci moment naše iracionálne emócie.

Lebo, vedzte, že aj keby sa nejakým zázrakom Kotleba do paláca dostal, pre Slovensko by to znamenalo len katastrofu.

Mňa absolútne nezaujíma, čo robil a hovoril Harabin pred desiatimi alebo tridsiatimi rokmi, ja viem dnes, že je to jediná reálna nádej pre nás a našich budúcich.

Počet prečítaní: 1 453