Kresťanstvo versus Védy 3. O rozpoznaní príčiny pádu všetkých náboženstiev

Priaznivci Véd považujú židokresťanstvo za padlé náboženstvo. Veľké rozšírenie tohto náboženstva má podľa nich na svedomí takmer všetko zlo na svete. A to nie len vojny a vraždenie, ktoré sú v podstate prinášaním hromadných rituálnych krvavých obetí, ale má na svedomí i rozkvet všetkých ostatných negatívnych a nízkych vlastností, ku ktorým sú veriaci nabádaní priamo v Biblii.

Ako príklad uvádzajú priaznivci Véd trebárs príbeh Jakuba a Ezaua. Ezau bol starší a preto mal právo prvorodeného. Mladší Jakub sa však prestrojil za Ezaua a od slepého, zomierajúceho otca získal podvodným spôsobom požehnanie, určené prvorodenému. A spolu s ním i jeho práva. Tento príbeh je teda v podstate priamym návodom k podvodu, lži a pretvárke, ktorých je súčasný svet práve vinou židokresťansva plný.

No a podobným spôsobom si priaznivci Véd vyberajú z Biblie aj rôzne iné príbehy, ktoré sa im hodia do ich tézy o padlom náboženstve. A ich celkový záver je taký, že ak má byť na svete lepšie, musia sa ľudia odvrátiť od padlého náboženstva, ktoré ich v Biblii nabáda k nízkostiam a obrátiť sa k pravej duchovnosti Véd.

Ako však už bolo naznačené v predchádzajúcom článku, Védy sú vo svojej najčistejšej podobe nádherným a vznešeným duchovným učením, vysoko sa zachvievajúcim v pravde. Avšak pohľad priaznivcov Véd na židokresťanstvo je až takmer nenávistný, pretože práve v ňom vidia príčinu všetkého zla na svete. Ale to je hlboký omyl, pretože tá príčina spočíva v niečom úplne inom! A my si teraz ukážme v čom.

Naše univerzum je priestorom, kde podľa učenia Véd medzi sebou neustále bojujú dve sily. Sila ducha a Svetla, so silou hmoty a orientácie iba na matériu. A preto žiaden človek nemôže slúžiť dvom pánom a sedieť na dvoch stoličkách. Musí si vnútorne vybrať iba jedno jediné, čo preňho bude v jeho živote prioritné a rozhodujúce. Buď hodnoty ducha, alebo hodnoty hmoty!

A práve v charaktere tohto výberu spočíva všetko zlo nášho sveta, pretože ľudia stále preferovali a stále preferujú hlavne hodnoty hmoty. A cez svoju nízku, iba čisto materiálnu orientáciu sa potom dívajú dokonca aj na náboženstvá. Strhávajú ich hlboko do matérie tak, aby vyhovovali ich vlastnej hmotárskej orientácii.

No a mnohé biblické príbehy, ale vlastne celá Biblia ako taká je svedectvom tohto neustáleho boja medzi duchom a hmotou. Na jednej strane teda hovorí o ľuďoch hodnôt ducha. Ide o hodnoty citovosti, hodnoty vysokých a ušľachtilých cností, hodnoty pravého človečenstva, hodnoty kráľovstva nebeského a hodnoty lásky k Bohu.

Na druhej strane hovorí ale zároveň o ľuďoch hodnôt hmoty. Medzi ne patrí v prvom rade uctievanie chladnej, materialistickej rozumovej racionality. A práve jej pričinením vznikajú všetky negatívne ľudské vlastnosti, ako je bezohľadnosť, egoizmus, chamtivosť, vypočítavosť, nečestnosť a mnohé iné.

No a práve v Biblii nachádzame množstvo svedectiev tohto veľkého, večného zápasu, pričom tak, ako to už v živote býva, raz víťazia sily svetla ducha a raz zase sily hmoty a nízkosti. A to či už v určitom náboženstve, v určitom národe, alebo v určitom človeku.

Preto teda nachádzame v Biblii už spomínaný príbeh o Jakubovi a Ezauovi, alebo trebárs príbeh o krásnej žene stotníka Uriáša, ktorá sa zapáčila kráľovi Dávidovi. Ten dal poslať Uriáša v boji zámerne do prvej línie, aby zahynul a on si ju mohol vziať.

Ak budeme zlomyseľní, môžeme povedať, že je to opäť iba návod na bezuzdné oddávanie sa zmyselným vášniam a to za akúkoľvek cenu. V prípade Jakuba a Ezaua je to návod na faloš a podvod, no a podobným spôsobom by sme mohli pokračovať stále ďalej a nachádzať v Biblii príklady všetkých ostatných necností. A na základe toho by sme mohli tvrdiť, že Biblia nás k podobným necnostiam priamo nabáda.

Ale ako už bolo povedané, Biblia je obrazom veľkého boja medzi duchom a hmotu, a preto je v nej možné nájsť mnoho príkladov, v ktorých ľudia podľahli priorite hmoty a s ňou spojenými nízkosťami. Ale zároveň v nej môžeme nájsť i množstvo príkladov veľkosti človeka, ktorý sa je schopný svojim čistým a cnostným životom pozdvihnúť až k výšinám ducha a pravej ľudskosti.

Záleží teda iba na nás, čo tam vidíme a čo si vyberieme. Či tam vidíme len ospravedlnenie svojich nízkostí, vyvstávajúcich z nášho podliehania hmote, alebo či tam vidíme hlavne to, čo nás má pozdvihnúť a posilniť v konaní dobra a v zušľachťovaní sa v cnostiach.

A pretože sme na začiatku spomenuli príklady negatívne, bude namieste spomenúť aj tie pozitívne. A začnime trebárs príbehom o Sodome a Gomore. Išlo o dve mestá, v ktorých sa obrovským spôsobom rozrástla neresť a ľudská nízkosť. Jediným, kto zostal v tomto bahne spravodlivým bol Lót. Pre do neba volajúcu neresť sa Hospodin rozhodol mestá zničiť. Lót bol varovaný, aby ušiel a akonáhle sa ocitol v bezpečnej vzdialenosti, obe mestá boli zničené.

Posolstvo tohto príbehu je jednoznačné. Ľudia, podliehajúci zvrátenej zmyselnosti a zvrhlosti budú zahubení. Zachrániť sa môžu iba tí, ktorí sú čistí, ušľachtilí a dobrí. Iba oni nachádzajú zaľúbenie a milosť v očiach Pána.

Nezabiješ! Nezosmilníš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš žiadostivý majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je!

Ako môže niekto tvrdiť, že židokresťanstvo je padlým náboženstvom, keď v ňom nachádzame tieto základné mravné postuláty? Veď predsa ich zachovávaním každý človek nevyhnutne duchovne rastie a tým sa postupne približuje k dosiahnutiu svojho konečného cieľa, ktorým je kráľovstvo ducha. Kráľovstvo Svetla! Kráľovstvo nebeské!

O svetlej podstate kresťanstva predsa jasne svedčia nádherné slová zo začiatku Jánovho evanjelia: „Svetlo svieti vo tme a tma ho neprijala!“ (Svetlo ducha svieti vo tme hmoty a tmou hmoty zaslepení ľudia ho neprijímajú.)

Môže byť naozaj krvavým a padlým božstvom Boh, ktorý nám ústami svojho Syna Ježiša hovorí o potrebe dodržiavania najvyššieho princípu bytia, za ktorý považuje lásku k blížnemu, ako k sebe samému?

Nie, príčinou všetkého zla na svete nie je židovstvo, ani kresťanstvo! Príčina tkvie v základnej hodnotovej orientácii ľudí buď k silám hmoty, alebo k silám ducha. A podľa tejto svojej základnej hodnotovej orientácie pristupujú nie len k svojmu vlastnému životu, ale dokonca i k náboženstvám. I k židovstvu a kresťanstvu. Ak totiž inklinujú k hmote, môžu ich vnímať ako pokojné oddávanie sa všetkým svojim žiadostiam a chúťkam, všetkej svojej nízkosti a nemravnosti, aby potom, prinesením krvavej obety v židovstve, alebo vyspovedaním sa a prijatím tela a krvi Krista, ako zmiernej obety zmyli všetky svoje hriechy a stali sa čistými.

Keď ale naopak inklinujú k duchu, vidia v morálnych zásadách židovstva a kresťanstva spôsob, ako môžeme v sebe rozpáliť iskru ducha v žiarivý plameň zrelej duchovnej osobnosti, ktorá zdokonalená vo všetkých vysokých a ušľachtilých cnostiach nakoniec vstúpi do ríše Svetla. Do kráľovstva nebeského!

Nijaké náboženstvo teda nie je padlé samo o sebe! Hmotne padlým, alebo svetlým ho vždy činia iba ľudia svojim vlastným hodnotovým zameraním. Veď predsa čosi podobné sa stalo i brahmánom, ako najvyššej kaste ochrancov Védskeho poznania. Úplne rovnaký pád do vplyvu hmoty sa predsa prejavil aj u nich.

Súvisí to totiž s Védskou teóriou o živom duchu, ktorý sa nechce dať natrvalo polapiť do hmoty a akonáhle zacíti podobnú snahu, okamžite z nej uniká. Ak teda nejaký náboženský systém začne byť príliš zabehnutý, príliš inštitucionalizovaný, príliš dogmatický a príliš všetko striktne vymedzujúci, iskra ducha sa z neho stratí. To, čo zostane sú potom už len prázdne formy bez ducha. Živý, hmotou a hmotným nazeraním nepolapiteľný duch sa potom vždy objavuje tam, kde je ešte všetko voľné, slobodné, spontánne, prirodzené a srdečné. A keďže toto svojho času postihlo i brahmánov, ochrancov a nositeľov Védskeho poznania, muselo sa pravé poznanie, znovu obnovené a v plnej sile opätovne zrodiť v budhizme.

Ale i budhizmus postihol rovnaký osud! Konkrétnym dôkazom sú známe budhistické modlitebné valčeky, ktoré stačí iba roztočiť, keď idete vedľa nich a modlitba, na nich napísaná, sa rozletí do celého sveta. Už to teda nebolo ono pôvodné, vnútorne hlboko precítené slovo modlitby, ktoré sa do sveta šíri ako požehnanie. Už to bola len bezduchá materializácia, spočívajúca v mechanickom otáčaní modlitebných valčekov. A preto duch Védskeho poznania opustil budhizmus a vo svojej čistej podobe sa znovu objavuje v gnostickom kresťanstve.

A tak, ako v židovstve a kresťanstve, rovnako i v bráhmanizme, či v budhizme existujú vedľa seba dve línie, predstavujúce odveký vzájomný boj dvoch základných síl. Sily Ducha a sily hmoty. Sily ducha, vedúcej všetko k dobru, ušľachtilosti, čistote, spravodlivosti a ku Svetlu. A sily hmoty, strhávajúcej všetko k egoizmu, karierizmu a prospechárstvu. K honbe za materiálnymi a zmyslovými pôžitkami, ktorých bezohľadné naplňovanie dokáže rozum sám pred sebou vhodne ospravedlňovať.

Priaznivci Véd považujú napríklad za čisto chtonické, čiže na božstvo zeme a na matériu orientované náboženstvo Aztékov, pretože Aztékovia obetovali svojmu božstvu srdce nepriateľov, ktoré im vyrezali z hrude a ešte tlčúce položili na obetný oltár. Táto skutočnosť ale naopak potvrdzuje teóriu zhubnej materializácie pravého poznania, ktoré spočívalo vo vedení, že srdce človeka je najdôležitejšie. Že človek má obetovať Bohu svoje čisté, dobré, láskavé a spravodlivé srdce. Postupná, degeneratívna materializácia tohto správneho pôvodného poznania však napokon dospela až k surovému obetovaniu fyzického srdca, vytrhnutého človeku z hrude.

Pokiaľ budú teda na zemi víťaziť sily hmoty tým, že sa bude smerom k matérii a chladnej rozumovej racionalite orientovať väčšina ľudí, budeme žiť nevyhnutne práve v takom morálnom a duchovnom marazme, v akom sa nachádzame v súčasnosti. Budeme žiť vo svete bezohľadnosti, chamtivosti, podvodu, klamstva, pokrytectva, nevraživosti, zvrhlosti, závisti, konfliktov, vojen a vraždenia. Budeme žiť v dobe, v ktorej ešte aj náboženstvá slúžia iba čisto materiálnym, nízkym a zištným účelom.

Pokiaľ ale ľudia nastúpia cestu jediného, pravého náboženstva, a síce náboženstva vzostupu ducha, náboženstva zbavovania sa necností a zušľachťovania sa v cnostiach, náboženstva úsilia o dobro, spravodlivosť, ušľachtilosť a čistotu, budeme kráčať ku Svetlu Ducha. A toto svetlo v nás a okolo nás prinesie potom svetu dobro, o akom môžeme zatiaľ iba snívať. Prinesie mu mier, porozumenie, pokoj, harmóniu a spoluprácu medzi ľuďmi. Vnútorne bude čoraz viac rozpaľovať iskru nášho ducha, aby táto, po dosiahnutí maximálnej svetlosti mohla vstúpiť do Svetlej ríše Ducha, čo je konečným cieľom a jediným zmyslom bytia každého z nás.

Veci teda musia byť poznané také, aké sú! A to znamená, že i príčiny všetkého zla na zemi musia byť poznané správne, pretože inak sa budeme stále iba hádať, koho viera je dobrá a koho padlá, zatiaľ čo pravá príčina zla, spočívajúca v zotročení iskry ducha, prebývajúcej v nás hmotou, bude naďalej hodnotovo devastovať ľudí, náboženstvá i celý svet, až nás napokon doženie k sebazničeniu.