O najúspešnejších druhoch

Ak by sme pokladali množstvo žijúcich jedincov za hlavné kritérium na posudzovanie úspešnosti živočíšnych druhov v čeľadi väčších cicavcov, došli by sme k záveru, že ďaleko najúspešnejšími druhmi sú človek, hovädzí dobytok a prasa domáce. Zároveň je zaujímavé aj to, že horeuvedené cicavce napriek svojej úspešnosti vo všeobecnosti žijú v stave, ktorý sa nedá ináč nazvať, ako totálna mizéria. Paradoxom teda je, že čím sú druhy úspešnejšie, tým žijú vo väčšej mizérii. Ostane azda navždy najväčším tajomstvom osudu a dejín človeka to, že naozaj najúspešnejším jedincom v druhu homo je jedinec, ktorý dokáže skombinovať všetky tri druhy. Určite poznáte ludí, ktorí sú hovädom aj prasaťom zároveň. Všimli ste si niekedy, že práve títo sú v hierarchii medzi civilizovaným ľudmi takmer vždy najvyššie?
Ľudí je dnes sedem a pol miliardy, prasiec možno o trochu viac, a hovädzieho dobytka možno o trochu menej. Presné počty nateraz nie sú vôbec podstatné.
Samozrejme, v mojej úvahe zámerne vynechám cicavce, ktoré v dospelosti vážia menej ako päťdesiat kilogramov, lebo potom by moju štatistiku skreslovali myši a potkany, ktorým aj tak patrí budúcnosť planéty Zem.

Nikto nepochybuje o tom, že tvorcom horeuvedeného stavu aj príčinou toho, že krysy a myši nakoniec zdedia planétu, je homo sapiens. Na jednej strane sám žije v udcudzení od svojich blížnych a od seba samého, od svojej podstaty a autentického bytia aj vedomia, v neustálom strachu o zajtrajšok, ku každodennému prežitiu potrebuje čím ďalej, tým viac chemikálií vo forme alkoholu, nikotínu, cukru, ale aj tvrdých drog, a na strane druhej, aby sám mohol prežiť, spôsobuje nesmierne utrpenie hovädziemu dobytku a prasaťu domácemu, chovajúc ich v krutých podmienkach, které ich všetky dovádzajú do šialenstva.

Ešte pred pätnástimi tisíckami rokov žil homo sapiens v harmónii s prírodou, bol jej súčasťou. Vtedy nás nebolo viac ako (odhadujem) dva milióny, určite sme neboli najpočetnejším druhom medzi väčšími cicavcami, a nikoho ani nenapadlo, aby ho taká vec trápila. Usudzujúc podľa skupín lovcov a zberačov, ktorých životné podmienky sme v historickej dobe ešte stačili zaznamenať, bol nútený v záujme svojho prežitia náš predok pracovať oveľa menej, mal zdravšiu výživu, viac času pre radosť z bytia a pre umenie,žil v harmónii a nebol hrozbou pre svoje prostredie. Bol inteligentnejší, krajší a oveľa šťastnejší, ako moderný človek. Je pravda, že nebol žiadny Notre Dame, ani Florencia, či Benátky, ale nikomu také veci nechýbali. Napadlo vás niekedy, koľko vojen a násilia bolo potrebných k tomu, aby boli Benátky, Florencia, Istanbul, chrám v Jeruzaleme alebo Rím?
Najdôležitejšie však, na rozdiel od moderného človeka, nebol vyňatý z univerzálnych zákonitostí najdôležitejšieho zo všetkých mechanizmov evolúcie: z mechanizmu prirodzeného výberu.
To, čo dnes stretávate na uliciach civilizovaného sveta, to, čo žije v slumoch Ameriky, Ázie aj Afriky, to, čo vám dnes predostierajú ako „umenie“, to je následok jedného daného momentu v dejinách, keď niekto prišiel s myšlienkou, že človek je nad prírodou a mimo prírody. Vtedy, keď človek stratil vedomie Jednoty existencie, keď prvýkrát povedal „ja a existencia“.

Nejeden dnes chodí po uliciach, a nechá sa počuť, že riešenie je v návrate k Bohu.
Ako by také mohlo byť riešením, keď sa to celé začalo vtedy, keď niekto Boha vymyslel?

No vidíte, a doteraz ste si mysleli, že nezávislé a autentické myslenie, pluralizmus názorov a diskusia sú v tom, že niektorí sú za miešanie ľudských rás, a iní proti, že niektorí sú za manželstvá homosexuálov, a iní pripustia nanajvýš registrované partnerstvo.
Neurčujú vám len to, ako máte uvažovať, ale aj o čom.