Politici s obojkom a inkubátory v parlamente

Aby som bol v ďalšom lepšie pochopený, napíšem jeden príbeh, ktorého som bol, hoci len pasívne, náhodným účastníkom.

Stalo sa to v Bratislave pred možno viac, ako 35 rokmi. V staršej štvrti, niekde od Michalskej brány smerom k nábrežiu Dunaja bolo už vtedy niekoľko kníhkupectiev a aspoň jeden antikvariát.
Dosť na tom, v jednom z tých kníhkupectiev, prehliadajúc si tam knihy, vypočul som si takýto monológ staršej pani (vtedy sa mi päťdesiat rokov zdalo naozaj veľa), ktorá očividne v kníhkupectve pracovala, a rozprávala sa s priateľkou v rovnakom veku, ktorá ju na prechádzke navštívila, a pili spolu kávu v rohu za pultom predajne:

– Ako ti hovorím, obaja sme devastovaní. Všetko sme jej dali, pre ňu sme žili, obaja sme si od huby odtŕhali. Vyštudovať len vďaka našej obeti mohla, len aby mala dobrý život. Môj je v strane dobre zapísaný, po známosti sme ju na právo dostali. Samozrejme že, sme sa nádejali, že nejakú dobrú partiu jedného dňa domov svojim rodičom dovedie, radosť im urobí. Ále sme sa aj dočkali veru; konečne ho včera predstaviť priniesla. Však sa aj patrí, aby už na rodinu myslela. Vedela som, že je inžinier, o obaja sme sa už tešili, a poviem ti nevyzeral ani zle.
Sedíme pri stole, pozerám, skoro som tam na mieste mŕtvicu dostala. Preboha, to čudo ti na ľavej ruku hodinky s remienkom, a na remienku hodín – kompas! Ako nejaká chamraď, ako posledný smetiar. Takýto vkus, takáto klása, toto nám naša Klára za odmenu, z vďaky, domov priniesla!! Škandál!!!
Môj to zbadal tiež, a videla som ja, koľká bije, videla som na ňom, že mu nie je ľahko.
Tohto sme sa my dočkali.
—-

Ten kompas mu nevedeli odpustiť, ten im povedal hroznú pravdu o nastávajúcom.
Prekvapím, ale pravdupovediac, dodnes si myslím, že tá pani mala pravdu: ak si niekto dá na ruku hodinky s kompasom, nemusí ešte byť zlý človek – dokonca ani sprostý. Ale, určite je nízkej klásy, a študovanej krásavice Kláry nehodný.

Nuž, a teraz k veci.

Keby dnešný človek mal múdrosť a postreh tej starej paničky z dávnej Bratislavy, keby svoju múdrosť aplikoval aj pri voľbách, vedel by aj bez hĺbkovej analýzy, čo sa deje, čo nás v tejto krajine čaká. Vedel by sa orientovať vo veciach verejných, vždy by na prvý pohľad rozoznal menejcennú skorumpovanú bírešskú chamraď od skutočne hodnotných ľudí predurcených k tomu, aby boli elitou, aby nás viedli, lebo, keď nás naďalej bude viesť táto primitívna chamraď, táto krajina je odsúdená na cestu k veľkej tragédii.

Chcel som povedať, že nech by Krajniak akokoľvek pekne rozprával o čomkoľvek, nech by to bolo akokoľvek blízke mojim názorom, ja by som takého človeka nikdy nevolil, lebo ja viem podľa jeho svetra popísaného nejakou anglickou sprostosťou, že je to jeden nízky bíreš, vychcálek, oportunista a nekultivovaný prosťáčik bez vkusu, ktorý neovláda ani svoje telo, a nevie mu povedať kedy sa už najedol, kedy má prestať jesť. Ako môže taký človek byť poverený riadením čohokoľvek, keď neovláda ani sám seba?
Z rovnakého dôvodu by som nikdy nevolil Mr. Harley-Davidson Slota ani do pozície vedúceho slepačiarne. Holjenčîkovi by som nedal do ruky ani požičovňu bicyklov. Beňová by mohla byť nanajvýš krčmárka v Šamoríne.
Procházka by nemohol robiť ani starostu vo Svinnej.
Ale môj obľúbenec je predsalen Kollár s jeho puberťáckym obojkom na krku, aj keď si ho z nejakých dôvodov príležitostne zakrýva tým debilným šálom ala Marián Leško.
Kollár mi z nejakých dôvodov pripomína susedovho Rexa aj s jeho obojkom.
Máločo v našej spoločnosti je lepším indikátorom jej chorej úbohosti, ako všetky tie čudá, čo sa denne pretŕčajú ako elita slovenského národa.
Viete si dobre predstaviť úroveň a klásu Kollárových početných partneriek; nie to, čo hrajú a imitujú, ale to, čo naozaj sú…
Môžete si kúpiť jachtu, funkciu, hodinky s kompasom, vilu na Bahamách, pripečenú krásavicu aj titul, ale s klásou sa musíte narodiť.